Slávia, volejbal a úspech. Toto spojenie Vladimír Hančík skĺbil dokopy v bratislavskom klube, v ktorom pôsobil ako hráč, neskôr ako úspešný tréner a od roku 1988 mu aj úspešne šéfuje. K týmto trom pre neho príznačným slovám dnes pribudne ďalšie – jubilujúci osemdesiatnik.
Pán Hančík, na našej vrcholnej scéne ste najdlhšie slúžiaci i najstarší volejbalový funkcionár. Dnes oslavujete osemdesiatiny, ako vnímate svoj vek?
„Neteší ma to. Myslím tie roky. Na druhej strane sa v rámci môjho veku držím. Najviac ma trápia kolená, čo je dedičstvo športových rokov. Starám sa o seba, raz týždenne chodím do posilovne. Doteraz som hrával tenis, najmä štvorhru. Posledné dva roky hrávame so synom Martinom dvojhru, to ma drží fyzicky i psychicky. Limitujú ma kolená, s väčšími prestávkami však simulovaný zápas na dva sety zvládnem.“
S mladšími generáciami však držíte krok i v pracovnom živote, nie?
„V dobrom psychickom stave ma drží i to, že človek pracuje s ľuďmi, najmä mladými. Vtedy si vek nepripúšťate, pokiaľ by mi ho nepripomínali, tak kašlem na to. Je mi však smutno, že v poslednom čase odchádzajú z tohto sveta moji vrstovníci, aj mladší. Častejšie chodím na pohreby. Vtedy mi to môj vek pripomenie.“
l l l
Prenesme sa radšej k vašim spomienkam na detstvo. Ako ste sa dostali v rodnom Ružomberku k volejbalu?
„Ako každý mladý chlapec som drvil najmä futbal na ihrisku, v škole som sa venoval atletike. Bol som všestranný, čo mi pomáhalo vo volejbale. V centre mesta vedľa pošty bolo antukové ihrisko. Keď som tam videl hrávať volejbal viacerých neskôr známych hráčov, medzi nimi napríklad i Bohuša Goliana, ako dorastenec som sa pridal do klubu. Hrali sme prvú slovenskú ligu. Počas strednej školy som hrával za Banskú Bystricu. V parku neďaleko internátu, kde som štyri roky býval.“
Ako vyštudovaný technik po strednej škole ste dva roky pracovali v bavlnárskych závodoch v Ružomberku.
„Fabrika bola v mestskej štvrti Rybárpole. Mysľou som však bol pri športe a tak som sa rozhodol prihlásiť sa na štúdium na vtedajší Inštitút telesnej výchovy a športu, neskoršiu FTVŠ, ktorý vtedy sídlil v Bratislave na Kalinčiakovej ulici. Prestúpil som do Slávie, kde som začal v béčku, s ktorým sme pod vedením trénera Gustáva Breznena hrali o špicu ligy. Postupne som sa dostal do áčka, dva roky som hrával prvú federálnu ligu, ale v tej sme bojovali o záchranu. Mojimi spoluhráčmi v tíme boli aj Labuda, Strečok, Mišík a Golian, ktorý nás neskôr i trénoval.“
S volejbalom ste spätý vyše šesťdesiat rokov postupne ako hráč, tréner, pedagóg či funkcionár. Ktorá oblasť vás najviac napĺňala?
„Určite trénerská práca. V Slávii som už ako mladý tréner začal pracovať s družstvom, v ktorom boli viaceré staršie hráčky ako ja. Postupne však do neho prichádzali mladšie. Pri trénerstve mi veľmi pomohla pedagogická činnosť. Ako odborný asistent na katedre hier FTVŠ som pracoval s mnohými trénerskými osobnosťami ako Horský, Kačáni, Starší, Hermann, Kecskeméthy, aj od nich som veľmi čerpal.“
Čo považujete za váš najväčší trénerský a funkcionársky úspech?
„Ako tréner rok 1976, v ktorom sme so ženami Slávie UK získali zlatý hetrik – vyhrali sme titul majstra Československa, PVP i Československý pohár. Funkcionársky zase moje pôsobenie v Slávii UK a EU, s ktorou som aktívne zažil 26 majstrovských titulov – posledných päť z deviatich federálnych a všetkých 21 slovenských.“
Dá sa z množstva zápasov, ktoré ste absolvovali v týchto pozíciách, vybrať ten najpamätnejší?
„Okrem hetriku z roku 1976 v mojej trénerskej kariére nezabudnem na MS žien 1986 v Československu. Žiaľ, v skupine sme prehrali s Bulharkami a nepostúpili sme medzi najlepšie tímy s cieľom skončiť na ôsmom mieste. Funkcionársky si cením všetky tituly aj víťazstvá v pohári, ale najmä vlaňajší majstrovský titul pod vedením trénera Michala Matušova. Bol to pre mňa veľmi šťastný deň, pretože sme s klubom zaokrúhlili počet všetkých seniorských titulov na tridsať. Aj preto Dom športu je pre mňa najpamätnejšie miesto, ktoré prevýšilo i dvadsaťročnú zlatú éru z PKO.“
l l l
Po profesorovi Rovnom ste ako druhý a zároveň posledný Slovák viedli v rokoch 1985 a 1986 československú ženskú reprezentáciu. Ako spomínate na túto éru?
„Bolo to špeciálne a náročné obdobie. Po trénerských úspechoch v Slávii ma vymenovali za hlavného trénera reprezentácie s cieľom uspieť na domácich MS 1986. Kvôli nim sa skrátila aj ligová súťaž a zaviedla sa centrálna príprava, dva roky som pôsobil ako profesionál v Stredisku vrcholového športu v Prahe. Na ME 1985 v Holandsku družstvo siahalo na bronz, na ktorý podľa mňa malo, skončilo štvrté, ale bol to reálne úspech. Skupinu na MS 1986 sme odohrali v Žiline v novej hale na Bôriku. Základ tímu tvorila RH Praha doplnená hráčkami z Liberca a Slavie Praha - s trénerom Richardom Bönischom, mojím asistentom. Bola to piata kolóna. Zo slávistiek boli v tíme Táňa Lajčáková, Daniela Cuníková a Táňa Krempaská. Mali sme dobrú prípravu, ale rozhodla nešťastná prehra 2:3 v kľúčovom zápase s Bulharskom v skupine. Pokiaľ by sme v ňom uspeli, dostali by sme sa ďalej. Bol som z toho nešťastný, konečné jedenáste miesto sa vtedy málilo.“
Slávistky sa v minulosti tešili z deviatich federálnych titulov, nechýba vám konfrontácia s českými klubmi?
„Chýba a veľmi! V porovnaní s federálnou ligou je to však už aj otázka inej úrovne družstiev, výchovy a výkonnosti hráčok. V spoločnej česko-slovenskej súťaži boli určite náročnejšie zápasy, atraktívnejšie i pre divákov. Po rozdelení existovali viaceré úvahy o tom, že by naše najlepšie tímy hrali v súťaži s českými, za čo by sme boli radi. Rokovania však šli do stratena a nič z toho nebolo. My sme potom dlhodobo účinkovali v stredoeurópskej lige MEVZA, do ktorej sa českým klubom nechcelo. Žiaľ, my na túto chýbajúcu konfrontáciu trpíme. Nehráme medzinárodné súťaže, lebo máme čoraz mladšie a neskúsené hráčky a nemáme na to ani finančné podmienky.“
Slávia v doterajšej histórii okrem iných úspechov získala aj tridsať majstrovských titulov, v čom spočíva jej fenomén?
„Na to je širšia odpoveď. Spočíva to v dlhodobej systematickej práci v Slávii UK a teraz v Slávii EU. Od éry profesora Rovného si klub vždy kládol vysoké ciele a mal vysoké ambície. To nás tlačí do práce, ťažko prijímame prehry, vždy chceme byť lepší. Ďalší faktor je, že sme vyberali do klubu a na štúdium v Bratislave mladé talentované hráčky z celého Slovenska, najmä z východného. V rámci klubu sme mali silnú mládežnícku zložku, keď štyri roky a úspešne hralo v extralige aj naše B-družstvo, vtedy Forplast, ktoré nám produkovalo hráčky pre A-tím. Bol to nenapodobniteľný a veľmi prospešný model. Zopakovať ho by bolo teraz ťažšie. Hráčky nám čoraz viac odchádzajú do zahraničia veľmi mladé, nemôžeme ich udržať. Každý rok s tým máme väčšie starosti. Pokiaľ by zostali dva-tri roky, tak družstvo by výkonnostne porástlo.“
Okrem úctyhodnej zlatej zbierky je unikátna aj séria klubu, ktorý v ére samostatnosti vo finále nechýbal ani raz. V tejto sezóne ste sa doň predrali z tretej pozície, z ktorej ste v play-off štartovali v nedávnej minulosti už dvakrát. Kedy ste sa najviac obávali, že sa táto séria skončí?
„O jej predĺženie bojujeme vždy najviac, dostať sa do finále je vždy náš hlavný cieľ. Najťažšie to bolo v tomto roku. Počas sezóny sme mali najviac starostí, ktoré, žiaľ, boli ovplyvnené početnými zraneniami. Toľko zranených hráčok sme nemali nikdy. Aj preto sme sa začali trápiť. Už postup do prvej štvorky bol ťažký. To, že v semifinále vyradíme vyššie nasadený VKP, bolo na vážkach. Dokázali sme sa však dobre pripraviť, vrátili sa niektoré zranené hráčky, a tak sa nám podarilo vyhrať tri zápasy po sebe, za čo si hráčky i realizačný tím zaslúžia veľké ocenenie.“
l l l
Mali ste ako tréner alebo teraz ako šéf klubu nejaký svoj rituál?
„Ani nie. Ja som mal pred zápasom vnútornú nervozitu, premýšľal som nad tým, čo mám urobiť, ako pripraviť družstvo. Taký ideomotorický tréning. Ako prezident klubu na stretnutia vonku už dlhšie nechodím. Neviem sa odosobniť, na zápase sa vidím ako tréner. Naposledy som bol vonku pred šiestimi rokmi, keď sme semifinálovú sériu s UKF otočili z 1:2 na 3:2. Dievčatá boli prekvapené, ale pozdvihlo ich to. Rozhodujúci zápas v Nitre vyhrali.“
Aj z toho pohľadu je klub pod neustálym výsledkovým tlakom, ten si určite uvedomujú i hráčky. Ako sa s tým vysporiadavate?
„Ja osobne dosť ťažko, lebo viem, čo všetko sa musí okolo družstva urobiť aj v ťažkých podmienkach. Som dosť nervózny, uvoľním sa až vtedy, keď vyhrajú. Som typ, že sa neviem na veci pozerať z nadhľadu. Niektorí sa mi za to čudujú, ja však vnútorne žijem s volejbalom.“
Zajtra sa začína finálová séria play-off žien, v ktorej Slávia Kooperativa EUBA vyzve UKF Nitra. Aký darček ste si u hráčok „objednali“ k osemdesiatinám?
„Mne už darček dali - postup do finále a tri výhry nad VKP. Tak to chápali aj baby. Prípadný zisk titulu by bolo opäť niečo krásne. Do série ideme bojovne naladení, ale vzhľadom k tomu, že stále nemôžeme počítať s viacerými zranenými hráčkami, aj s primeranou pokorou. Boj o zlato bude pre nás rozlúčka s novou halou Domu športu. V ďalšej sezóne už budeme pôsobiť v športovej hale Ekonomickej univerzity v Petržalke.“
Priznajte, dáva vám volejbal v súčasnosti viac starostí ako radosti?
„Teraz zrejme viac starostí. Je to aj otázka neustáleho tlaku, zabezpečenia družstva, financie, starosti s kádrom, keďže hráčky nám každoročne odchádzajú. Stačí však jedno víťazstvo, keď pookrejem, to ma naštartuje a motivuje ďalej. Každý víťazný zápas má posunie ďalej. Tak ako vlani, keď sme získali štyri tituly – medzi juniorkami, staršími žiačkami, kadetkami i ženami.“
Hráčky i tréneri sa menia, vychovať si nástupcu na funkcionárskom poli je však zrejme ťažšia úloha. Už sa vám ju podarilo vyriešiť?
„Každý rok nad tým rozmýšľam, pretože viem, že raz musím skončiť. Ešte nemám jasnú predstavu, ale už sa k nej blížim.“
KTO JE VLADIMÍR HANČÍK
Narodil sa 16. apríla 1944 v Ružomberku.
Po absolvovaní základnej školy v Ružomberku a maturite na Priemyselnej škole spojovej techniky v Banskej Bystrici dva roky pracoval v rodnom meste v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina ako spojový technik. V roku 1968 absolvoval ITVŠ (dnešná FTVŠ UK) v Bratislave s červeným diplomom ako diplomovaný tréner volejbalu, na FTVŠ dlhé roky pôsobil ako odborný asistent na Katedre teórie a didaktiky športových hier.
Po skončení hráčskej kariéry začal v Slávii UK v roku 1971 trénovať ako asistent trénera Miroslava Rovného, zakladateľa klubu. Po roku družstvo prevzal ako prvý tréner, slávistky sa pod jeho taktovkou stali v rokoch 1976, 1978 a po jeho návrate z Rakúska v roku 1983 trikrát majstrom Československa a vyhrali PVP 1976. V PVP boli aj tretie v roku 1974 a tretie v EPM 1984.
V rokoch 1978 až 1981 trénoval Salzburg a ženskú i juniorskú reprezentáciu Rakúska, v rokoch 1984 až 1986 viedol ženy Československa (11. miesto na MS 1986 v Prahe, 4. miesto na ME 1985 v Holandsku).
l Slávistkám šéfuje od roku 1988. Najskôr ako predseda VO TJ Slávia UK, od roku 1999 ako prezident VK Slávia UK a od roku 2010 ako štatutárny zástupca občianskeho združenia Slávia Ekonomická univerzita Bratislava. Klub po deviatich federálnych tituloch získal v ére samostatnosti 21 titulov majsteriek Slovenska, k tomu pridal 16 triumfov v Slovenskom pohári a 12 double.
Držiteľ viacerých vyznamenaní vrátane Zlatého odznaku SOŠV, od roku 2022 Člen Siene slávy slovenského volejbalu.
