Made by Eliterro - v1.14.2
 |
Sieň slávy slovenského volejbalu vyjadruje úctu a rešpekt k histórii, úspechom a osobnostiam slovenského volejbalu, ktoré sa výraznou mierou zaslúžili o rozvoj volejbalu.
Josef Novotný (29. marca 1956, Hradec Králové) - Po tom, ako sa s dorastom rodného mesta stal majstrom republiky, ho zlákali do Ostravy. V roku 1974 prišiel ako vojak do ČH Bratislava, s ktorou sa stal trikrát majstrom ČSSR (1978, 1979 a 1981), v roku 1979 vyhral EPM a v roku 1981 PVP. V rokoch 1978, 1980, 1983 a 1984 sa stal Najlepším volejbalistom ČSSR. Po zrušení Strediska vrcholového športu v Bratislave ho prevelili do RH Praha, s ktorou získal ďalšie tri majstrovské tituly. V roku 1988 odišiel do zahraničia, po sezóne v talianskej Serii A2 v Cervii legionárčil do roku 1992 v Nemecku. V rokoch 1977 až 1987 reprezentoval ČSSR 352-krát, štartoval na troch MS, šiestich ME i na OH 1980 v Moskve. Z ME 1985 v Holandsku má striebro a zo Svetového pohára 1985 z Japonska bronz. Ako tréner pôsobil vo Švajčiarsku, v českej extralige viedol mužov ČZU Praha. V sezóne 2009/10 trénoval v slovenskej extralige mužov Nového Mesta nad Váhom a v sezóne 2010/11 ženy Senice.
Vladimír Přidal (1. februára 1958, Bratislava) - Patrí medzi významné osobnosti slovenského volejbalu. S volejbalom začínal v Interi Bratislava, no prakticky celú hráčsku kariéru spojil so Sláviou UK Bratislava, kde pôsobil s výnimkou obdobia základnej vojenskej služby v ČH. Záver aktívnej kariéry odohral v maďarskom Kaposvári. Po skončení hráčskej kariéry sa úspešne etabloval ako tréner. V Slávii UK Bratislava viedol juniorské družstvá a neskôr aj ženský tím, s ktorým získal slovenské tituly v rokoch 1993 a 1994. Pôsobil aj ako asistent reprezentačného trénera ženskej reprezentácie Slovenska. Významnú stopu zanechal aj pri mužských reprezentačných výberoch. Slovenskú mužskú reprezentáciu viedol v dvoch obdobiach – v rokoch 1997 až 1998 a následne od apríla 2005 do októbra 2007. Najväčší úspech dosiahol v roku 2007, keď Slovensko získalo bronzové medaily v Európskej lige v portugalskom Portimãu. Išlo o vôbec prvú medailu slovenského seniorského mužského volejbalu na významnom medzinárodnom podujatí. V tom istom roku doviedol reprezentáciu aj na majstrovstvá Európy v Rusku, kde obsadila 12. miesto. Výrazné úspechy zaznamenal aj s mládežníckymi reprezentáciami. Tím do 21 rokov priviedol na majstrovstvách sveta 2001 v poľskej Vroclavi aj na svetovom šampionáte 2003 v Iráne k 9. miestu. Na majstrovstvách Európy juniorov 2002 obsadilo Slovensko 7. priečku. Přidal pôsobil aj v zahraničí, najmä v Rakúsku, kde trénoval mužské aj ženské tímy Sokola Viedeň a klub Aich Dob. Neskôr sa do Sokola Viedeň opäť vrátil. Okrem trénerskej práce sa venoval aj metodickej činnosti a pôsobí ako docent na FTVŠ UK Bratislava.
Zdeněk Nocar (29. mája 1942 v Bratislave - zomrel 30. augusta 2020 v Bratislave) - S klubom ČH, neskôr ŠKP a dnešným VKP Bratislava, spojil prakticky celý svoj život. Vo volejbalovom prostredí pôsobil od roku 1967, keď začal pomáhať v ČH Bratislava, a v marci 1968 sa stal oficiálne vedúcim mužstva. Počas viac než štyroch desaťročí zažil všetky najväčšie úspechy aj náročné obdobia klubu. Ako jediný funkcionár bol pri historických triumfoch „červenky“ v Európskom pohári majstrov v roku 1979 a v Pohári víťazov pohárov v roku 1981. S VKP sa tešil z troch federálnych titulov majstra Československa (1978, 1979 a 1981) aj z jedenástich slovenských majstrovských titulov v rokoch 1993 – 1999, 2004, 2006, 2009 a 2011. Počas svojej funkcionárskej kariéry zastával viaceré pozície – bol vedúcim mužstva, absolvoval masérsky aj rozhodcovský kurz a vo VKP pôsobil aj ako technický riaditeľ a člen vedenia klubu. V minulosti viedol športovo-technickú komisiu a riadil federálne i slovenské volejbalové súťaže. Najsilnejšie spomienky má na zlatú generáciu VKP z rokov 1978 až 1981 a na spoluprácu s trénerom Pavlom Schenkom, ktorého si mimoriadne vážil. Volejbal mu umožnil precestovať veľkú časť sveta. S klubom absolvoval napríklad dvojtýždňové turné v Japonsku po triumfe v EPM v roku 1979 a ČH Bratislava sa stal aj prvým zahraničným klubom, ktorý po vojne odohral oficiálne zápasy v Izraeli.
Juraj Mokrý (24. apríla 1975, Prievidza) - v súčasnosti patrí medzi najlepších volejbalových rozhodcov na svete. Volejbal hrával do juniorského veku v domácom klube Stavbár Prievidza, no jeho športovú kariéru pribrzdilo zranenie v prvom ročníku na vysokej škole. Už ako študent Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine absolvoval v roku 1994 rozhodcovský kurz vo Vyhniach. Postupne sa z oblastných súťaží prepracoval až do extraligy, kde pôsobí od sezóny 1997/98. Svoj prvý extraligový zápas, duel žien Skalica – Snina, rozhodoval ešte v roku 1996 ako držiteľ B-licencie, keď zaskakoval. V roku 1999 absolvoval medzinárodný rozhodcovský kurz v Tunisku. V tom istom roku – ešte ako vojak – bol 11. decembra v Púchove nominovaný ako druhý rozhodca v zápase Pohára víťazov pohárov medzi Púchovom a švajčiarskym Amriswilom, kde bol hlavným rozhodcom Holanďan Loderus. S týmto rozhodcom o 15 rokov neskôr v roku 2014 viedol otvárací zápas majstrovstiev sveta mužov medzi Poľskom a Srbskom na futbalovom štadióne vo Varšave pred 61 500 divákmi. Svoj prvý medzinárodný zápas v zahraničí rozhodoval v januári 2000 v nemeckom Friedrichshafene v rámci Ligy majstrov. Za vrchol svojej kariéry považuje účasti na olympijských hrách, kde pôsobil ako rozhodca už trikrát. „Ako je pre tímy najťažšie kvalifikovať sa na olympiádu, rovnako je to aj pre rozhodcov. Na OH sa dostanú len raz za štyri roky,“ hovorí. Pod piatimi kruhmi mu bola zverená dôvera v najdôležitejších dueloch. Na olympiáde v Riu de Janeiro 2016 rozhodoval ako prvý semifinále Brazília – Rusko (3:0), v Tokiu 2021 finále žien USA – Brazília (3:0) a v Paríži 2024 semifinále žien – opäť medzi USA a Brazíliou (3:2), čím si pripísal unikátnu „reprízu“ predchádzajúceho finále. Na olympijských hrách sa predstavil ako štvrtý slovenský volejbalový rozhodca po Dušanovi Prieložnom (Tokio 1964, Mexiko 1968, Mníchov 1972, Montreal 1976, Moskva 1980), Karolovi Dittingerovi (Moskva 1980) a Vladimírovi Kovalíkovi (Soul 1988). Mokrého kariéra zahŕňa množstvo ďalších vrcholových svetových a európskych podujatí. Rozhodoval finále Svetovej ligy mužov, Svetovej Grand Prix žien v Číne, viaceré finálové turnaje Ligy národov, ako aj finále majstrovstiev sveta žien 2018 v Japonsku medzi Srbskom a Talianskom (3:2). Ako 28-ročný rozhodoval aj finále ME žien 2003 v Turecku (Poľsko – Turecko 3:0) a v roku 2017 v Azerbajdžane duel Srbsko – Holandsko (3:2). Na MS mužov 2014 v Poľsku rozhodoval semifinále Poľsko – Nemecko (3:1). V roku 2022 rozhodoval v Katowiciach finálový zápas MS mužov medzi Poľskom a Talianskom (1:3). Pravidelne pôsobí aj na MS klubov a vo finále Ligy majstrov – naposledy ako prvý rozhodca vo finále žien 2023 medzi Coneglianom a Milánom (3:2).
Peter Kalný (25. júla 1959, Trenčín) - volejbalovej trénerskej kariére sa začal venovať po hráčskej ako 24-ročný, keď debutoval v pozícii asistenta trénera vo federálnej lige na lavičke Dukly Trenčín. Od roku 1989 viedol tím ČH Bratislava a v roku 1992 sa stal trénerom reprezentácie Československa. Slovenskú mužskú reprezentáciu viedol v dvoch obdobiach – v rokoch 1995 až 1997 a následne v rokoch 1999 až 2001. Ako klubový tréner pôsobil na Slovensku v tímoch Dukla Trenčín, ČH Bratislava, VKP Bratislava (s ktorým získal titul majstra Slovenska v roku 1993), Petrochema Dubová (majster 2001), VK Nové Mesto nad Váhom (majster 2007), Slávia SPU Nitra, TJ Slávia Svidník a SŠŠ Trenčín. Zbieral skúsenosti aj v zahraničí, kde viedol kluby Donaukraft Viedeň (majster Rakúska 1994), Baniyas Abú Zabí (Spojené arabské emiráty), DHL Ostrava (Česká republika), Al-Nasr Dubaj (SAE), Pavlodar (Kazachstan) a Soligorsk (Bielorusko). Od roku 2021 je členom Správnej rady Slovenskej volejbalovej federácie a od roku 2023 pôsobí ako predseda Trénerskej akadémie SVF.
Eva Koseková (rod. Cuníková, 21. februára 1965, Poprad) - patrí medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského ženského volejbalu. V silnej konkurencii českých hráčok sa dokázala presadiť aj vo federálnej reprezentácii a štartovala na dvoch majstrovstvách Európy – v roku 1989 v NDR a v roku 1991 v Taliansku (v oboch prípadoch 5. miesto). S hráčskou kariérou začínala v Kežmarku (1981 – 1984), následne pôsobila v Slávii UK Bratislava (1984 – 1991), s ktorou získala dva tituly majsterky Česko-Slovenska. V zahraničí pôsobila v talianskych kluboch Palermo (1991/92) a Carrarese (1992/93), kde sa podieľala na postupe do najvyššej súťaže Serie A1. V sezóne 2000/01 pôsobila vo švajčiarskom Wattwille. Ako trénerka dosiahla úspechy doma i v zahraničí. Viedla nemecký Grimme, s ktorým postúpila do bundesligy, pôsobila aj v ŠŠK Bilíkova a Slávii UK. Výrazne sa angažovala v mládežníckom volejbale – ako trénerka reprezentácií Slovenska viedla výbery kadetiek a junioriek na viacerých európskych a svetových šampionátoch (napr. 6. miesto na ME kadetiek 2011 a ME do 19 rokov 2016). So ženami Doprastavu Bratislava získala v roku 2012 majstrovský titul aj Slovenský pohár, v roku 2020 triumfovala v Slovenskom pohári so Strabagom VC Bilíkova Pezinok. Od roku 2021 je členkou Správnej rady Slovenskej volejbalovej federácie za mládež.
Igor Prieložný (25. februára 1957, Trnava) – trnavský rodák je odchovancom Slávie UK Bratislava, kde so športovou kariérou začal v roku 1971. Dres tohto klubu obliekal do roku 1980. Na OH 1980 v Moskve bol členom družstva ČSSR, ktoré obsadilo ôsme miesto. Reprezentoval v rokoch 1976 - 1985, pričom reprezentačný dres si obliekol 287-krát. Štartoval aj na dvoch MS a na piatich ME. Na záver kariéry získal v roku 1985 striebro na ME v Holandsku a bronz na Svetovom pohári v Japonsku. Potom sa Igor Prieložný stal úspešným trénerom. V rokoch 1990 - 1994 viedol mužskú reprezentáciu Nemecka, v sezóne 1996/97 získal majstrovský titul s VKP Bratislava, ďalšie tri rakúske pridal s Donaukraftom Viedeň, s ktorým sa v roku 2000 prebojoval i do Final Four Ligy majstrov. Neskôr viedol švajčiarsky Näfels, od roku 2003 pôsobil v Poľsku. S Jastrzebím získal v sezóne 2003/04 poľský titul, na OH 2004 v Aténach bol asistentom trénera pri poľskej reprezentácii a viedol aj volejbalistov Česka. V roku 2007 doviedol ženy Kaliszu k titulu v poľskej lige, neskôr trénoval ženy Bielsko-Bialej, mužov rakúskeho tímu hotVolleys Viedeň, opäť sa vrátil do Jastrzebia, pôsobil aj v nemeckom Bottrope a Al Nasr Dubaj, kde sa v roku 2013 stal majstrom SAE. Po rokoch sa vrátil na slovenskú scénu a v našej extralige viedol ženy VŠK Paneurópa Bratislava a VK Slávia EU Bratislava. Igor Prieložný je držiteľom ocenení Čestný člen SVF, Strieborná lopta SVF a Čestné uznanie SVF.
Štefan Chrtiansky st. (13. mája 1962, Pôtor, okr. Veľký Krtíš) - vo svojej hráčskej kariére si obliekal dresy ČH Bratislava, Citty di Castello (Tal., A2), Fana (Tal., A2), Épinalu (Fr.), Donaukraftu Viedeň (Rak.), Detvy a Innsbrucku (Rak.). V rokoch 1983 až 1993 reprezentoval Československo a v rokoch 1993 až 1995 Slovensko. Štartoval na dvoch MS 1986 (8.miesto) a 1990 (9.), na piatich ME 1983 (5.), 1985 (2.), 1987 (6.), 1991 (9.), 1993 (8.) a na Svetovom pohári 1985 (3. miesto), kde sa stal najlepším blokárom. Bol hrajúci tréner Detvy i Innsbrucku (Rak.). So slovenskou reprezentáciou bol ako asistent na ME 1997, 2001 a 2009. Od novembra 2011 do októbra 2013 bol tréner volejbalistov Slovenska, viedol ich na ME 2013. V roku 1985 bol strieborný na ME v Holandsku a bronzový na Svetovom pohári v Japonsku, s Innsbruckom ako tréner sedemnásobný majster Rakúska, dvakrát bronzový v nemeckej bundeslige a víťaz ligy MEVZA 2009, 2012 a 2015. Štefan Chrtiansky st. je držiteľom Zlatej lopty SVF.
Darina Halčáková, rod. Kodajová (26. júna 1950, Bratislava) - s volejbalom začínala bratislavská rodáčka v klube Vinohrady, odkiaľ v roku 1973 prestúpila do Slávie UK Bratislava, s ktorou žala úspechy. Dva razy s ňou vyhrala titul majsteriek ČSSR (1976, 1978). V roku 1976 triumfovala s bratislavským klubom okrem Československého pohára aj v Pohári víťazov pohárov CEV. V roku 1983 sa stala majsterkou Rakúska s tímom Sokol Viedeň a sezónu na to pôsobila v talianskej Macerate. V reprezentačnom drese štartovala na MS v roku 1970 (4. miesto), v roku 1971 získala na ME striebornú medailu a štartovala aj na OH v Mníchove 1972 (7. miesto). Darina Halčáková je držiteľkou ocenenia Čestné uznanie SVF.
Vladimír Sirvoň (8. júla 1951, Myjava) – pôvodne sa venoval basketbalu, ale počas štúdia na strednej škole v Ostrave presedlal na volejbal. Dres bratislavskej ČH si obliekal od roku 1970 do 1982, keď odišiel do fínskeho Kuusankoski. S „červenkou“ získal tri majstrovské tituly – 1978, 1979 a 1981. V roku 1979 bol pri triumfe Bratislavy v PEM a o dva roky neskôr aj pri víťazstve v PVP. Za reprezentáciu Československa nastúpil 220-krát a krajinu reprezentoval na OH 1980 v Moskve, MS 1978 v Taliansku, ME 1977 vo Fínsku a ME 1979 vo Francúzsku. Ako tréner viedol v Kuusankoski, Salon Viesti, reprezentácie Fínska a Rakúska, muži Sokola Viedeň (päť majstrovských titulov), Donaukraftu Viedeň a Wiener Neustadtu, ženy Wolfurtu, Postu Viedeň (päť titulov), OMS Senica (tri tituly) a Přerova, muži Myjavy, znova ženy Senice, Šternberka a Purgstallu. Vladimír Sirvoň je držiteľom Zlatej volejbalovej lopty SVF.
Ján Repák (18. februára 1956, Zákopčie – zomrel 12. mája 2021, Bratislave) – volejbalové začiatky absolvoval na učilišti v Třinci, kde sa vyučil za murára. Do Červenej hviezdy Bratislava prestúpil 194-centimetrový smečiar v roku 1975 a vo federálnej československej lige s ňou triumfoval v rokoch 1978, 1979 a 1981. Bol pri všetkých klubových úspechoch bratislavského klubu, keď v roku 1979 v Bruseli vyhral Pohár európskych majstrov a v roku 1981 aj Pohár víťazov pohárov. V drese ČH pôsobil až do roku 1990, keď prestúpil do Sokola Viedeň. Československo reprezentoval na OH 1980 v Moskve, na MS 1978 v Taliansku, 1982 v Argentíne a na ME 1981 v Bulharsku. Ján Repák je držiteľom Bronzovej volejbalovej lopty SVF.
Mária Mališová (6. augusta 1945, Čierny Balog) – s volejbalom začínala v Banskej Bystrici, odkiaľ sa dostala do Slávie UK Bratislava. V šesťdesiatych rokoch bola pri troch majstrovských tituloch slávistiek, keď vysokoškoláčky triumfovali v československej najvyššej súťaži trikrát po sebe v rokoch 1966, 1967 a 1968. V roku 1971 štartovala Mária Mališová na majstrovstvách Európy v Taliansku a domov si spoločne s československým družstvom viezla striebornú medailu. V roku 1972 štartovala na olympijských hrách v Mníchove, na ktorých ČSSR obsadila 7. miesto.
Alžbeta Slovíková (1. novembra 1931, Slovenská Ľupča) – narodila sa v Slovenskej Ľupči, ale vyrastala v Banskej Bystrici, kde s volejbalom začala v klube YMCA. Po príchode na vysokú školu do Bratislavy hrala za Sláviu Pedagóg a neskôr za Sláviu VŠ. Je jedinou rodenou Slovenkou, ktorá získala zlatú medailu na majstrovstvách Európy žien. V roku 1955 ako reprezentantka Československa triumfovala na európskom šampionáte v rumunskej Bukurešti. Na turnaji v tom roku štartovalo 6 tímov a ČSR hralo proti ZSSR, Poľsku, Bulharsku (všetky zápasy 3:2), Maďarsko a Rumunsko (oba zápasy 3:0). Po ukončení aktívnej kariéry pôsobila ako vysokoškolská pedagogička na UK v Bratislave.
Ľubor Halanda (30. augusta 1954, Nové Zámky) – narodil sa v Nových Zámkoch a po príchode na štúdium strednej školy do Bratislavy začal s volejbalom. Bol hráčom ČH Bratislava, s ktorou sa stal v rokoch 1978, 1979 a 1981 majstrom ČSSR. V roku 1979 získal s týmto tímom aj EPM a v roku 1981 triumfoval s bratislavským klubom aj v PVP. V roku 1973 bol kapitánom juniorskej reprezentácie ČSSR, ktorá si na európskom šampionáte v Holandsku vybojovala strieborné medaily. V seniorskej reprezentácii ČSSR odohral 76 zápasov a v roku 1979 sa zúčastnil na ME v Paríži, na ktorých československé družstvo skončilo šieste. V sezóne 1983/84 si ako prvý Slovák zahral v talianskej Serii A vo Falconare. V Taliansku pôsobil ešte v kluboch Mondovi a Agrigento. Na sklonku kariéry hral ešte na Slovensku za Matador Púchov - 1987/88. Ako tréner pôsobil v talianskych kluboch Agrigento (A2) a Citta di Castello (A1). Od roku 1992 do roku 1994 bol asistentom trénera žien Slávie UK Bratislava. V roku 1993 sa stal prvým trénerom ženskej reprezentácie Slovenska, na ktorej lavičke sedel až do roku 1997. V rokoch 1997 až 1999 trénoval Ittihad Džidda v Saudskej Arábii. Od roku 2000 bol generálnym sekretárom SVF, od roku 2005 do roku 2017 jej prezidentom. Je čestným prezidentom SVF. Od roku 2011 je členom Správnej rady CEV a od roku 2015 jej viceprezidentom. Je členom Správnej rady FIVB.
Prof. Jaromír Perútka (28. apríla 1930, Žilina – zomrel 31. mája 2003 v Bratislave) – žilinský rodák ukončil aktívnu hráčsku kariéru v pomerne mladom veku, keď sa ako 25-ročný stal trénerom mužského tímu TJ Slávia UK Bratislava. Počas hráčskeho pôsobenia hral za Sláviu UK Bratislava a v rokoch 1952-54 bol aj členom reprezentácie ČSR. Spoločne s prof. Miroslavom Rovným je považovaný za zakladateľa moderného volejbalu na Slovensku. Od šesťdesiatych rokov minulého storočia bol významným telovýchovným historikom, v osemdesiatych rokoch spoluzakladateľom Múzea telesnej kultúry SR. Akademicky pôsobil na pôde Univerzity Komenského v Bratislave. Zomrel v roku 2003 v Bratislave.
Vladimír Hančík (16. apríla 1944, Ružomberok) - ružomberský rodák sa dostal k volejbalu počas stredoškolských čias v Banskej Bystrici. V roku 1968 absolvoval štúdium na FTVŠ UK v Bratislave ako diplomovaný tréner volejbalu. V roku 1971 sa stal asistentom trénera v Slávii UK Bratislava a rok neskôr jej hlavným trénerom a toto družstvo viedol v rokoch 1971-1979, 1982-1984 a 1990-1997. Ako tréner bol 3-krát majstrom ČSSR (1976, 1978 a 1983). V roku 1976 sa stal tím Slávie UK pod jeho vedením víťazom PVP. V rokoch 1984-1986 trénoval reprezentačný tím ČSSR žien (4. miesto na ME, 11. miesto na MS 1986). Okrem československej reprezentácie trénoval aj rakúsku reprezentáciu žien – 1979-1982. V novodobej histórii slovenskej súťaže sa klub pod jeho vedením dostal 29-krát po sebe do finále najvyššej súťaže a získal v nej do roku 2022 20-krát majstrovský titul.
Hilda Mazúrová (17. augusta 1943, Spišské Tomášovce) - narodila sa v Spišských Tomašovciach, ale vyrastala v Harmónii pri Modre, kde aj začala svoju úspešnú športovú kariéru. Počas štúdia na FTVŠ v Bratislave sa stala hráčkou Slávie UK. Jej prvým veľkým úspechom bolo víťazstvo na Spartakiádnom turnaji v roku 1965 a súčasne štart v Pohári európskych majstrov. Tu sa začala slávna éra slavistického volejbalu. Mazúrová bola od sezóny 1963/1964 pevnou súčasťou základnej zostavy Slávie UK. V drese Slávie UK Bratislava získala v rokoch 1966, 1967 a 1968 tri tituly majstra Československa. Mazúrová sa výrazne presadila aj v drese Československa, v reprezentácii odohrala v rokoch 1963 - 1972 dvesto medzištátnych stretnutí. Štartovala na európskom šampionáte v Turecku v roku 1967, kde vybojovala bronz. Dodnes je jedinou slovenskou volejbalistkou, ktorá štartovala na dvoch olympiádach. V Mexiku (1968) obsadila s ČSSR 6. miesto a na ďalšej olympiáde v Mníchove (1972) skončil jej tím na 7. priečke.
Jozef Labuda (13. decembra 1941, Bratislava) - jeden z velikánov slovenského volejbalu. Ako chlapec hrával futbal v Slovane Bratislava, ale v roku 1956 odišiel študovať do Trnavy a tam objavili jeho talent na volejbal. Rok pred skončením strednej školy už hral v bratislavskej Slávii UK. Od roku 1964 figuroval v kádri seniorskej reprezentácie, zúčastnil sa na olympiáde v Tokiu, ale celý turnaj, na ktorom si československí volejbalisti vybojovali striebro za zlatým ZSSR a pred bronzovým domácim tímom, preležal medzi štyrmi nemocničnými stenami so žltačkou. V tom istom roku na Svetovom pohári v Poľsku skončili volejbalisti ČSSR tretí a Labuda sa objavil v najlepšej šestke turnaja. Najväčší úspech dosiahol muž s delovým servisom a tvrdým smečom v roku 1966, keď s ČSSR na majstrovstvách sveta v Prahe získal zlato. Hoci mal ponuky z Českej republiky, do roku 1970 bola jeho jediným klubom Slávia UK. Po skončení hráčskej kariéry pôsobil ako tréner, viedol Inter Bratislava, Duklu Trenčín a Sláviu UK Bratislava. Jozef Labuda je držiteľ Zlatej lopty SVF.
Prof. Miroslav Rovný (25. septembra 1921 - 17. decembra 1991) - v roku 1962 bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a trénerom Volejbalového oddielu tejto telovýchovnej jednoty. Bol skvelý športovec a vynikal nielen vo volejbale, ale aj v hádzanej, basketbale, tenise, v hokeji a atletike. Do histórie klubu sa Miroslav Rovný zapísal zlatými písmenami, ženy Slávie UK Bratislava doviedol v roku 1966 k historicky prvému titulu majsteriek ČSSR. V rokoch 1947 - 1949 pôsobil na Učiteľskej akadémii v Bratislave, kde sa začal zapájať aktívne do činnosti klubov vysokoškolského športu. Reprezentačné družstvo volejbalistiek Československa doviedol k striebru na majstrovstvách Európy v Prahe 1949 a bronzu na majstrovstvách sveta 1952 v Moskve. V roku 1953 prešiel ako odborný asistent na Fakultu spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, kde sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Xéniou. V roku 1961 získal vedeckú hodnosť CSc. a o jedenásť rokov neskôr bol vymenovaný za mimoriadneho profesora a v akademickom roku 1979/1980 sa stal riadnym profesorom. Na FTVŠ UK vykonával funkciu prodekana v rokoch 1964 - 1976. Z úcty k vykonanej práci tejto mimoriadnej osobnosti nesie Športová hala FTVŠ UK od roku 2006 meno prof. Rovného.
Vladimír Kovalík (27. novembra 1936, Banská Bystrica) - pred tridsiatimi rokmi rozhodoval na OH v Soule ženské semifinále i zápas o bronz mužov, keď pískal s píšťalkou z hračkárstva. V Soule rozhodoval celkovo v šiestich zápasoch, dostal sa tam ako jeden z trojice neutrálnych rozhodcov. V tom čase patrili do najvyššej kategórie FIVB dvanásti rozhodcovia, z toho štyria z Európy. Vladimír Kovalík ako vôbec prvý Slovák rozhodoval v prestížnej Svetovej lige v jej úvodnom ročníku 1990, vydržal v súťaži tri sezóny do roku 1992, keď sa z vekových dôvodov rozlúčil. Okrem iného rozhodoval na OH 1988 v Soule, MS mužov 1982 a 1990, MS žien 1986, MS klubov 1990, vo Svetovej lige 1990 až 1992, na Svetovom pohári 1985, 1989 a 1991, ME mužov 1981 a 1983, v EPM, PVP, MS junioriek 1985 a 1987, ME juniorov 1975 či vo federálnej lige v rokoch 1968 až 1992. Pri volejbale prešiel všetkými činnosťami. V rodnom meste hrával v Slávii, Lokomotíve a Partizáne, v Bratislave za Baník a Červenú hviezdu. Trénoval Lokomotívu a Partizán Banská Bystrica, dlhé roky pôsobil vo viacerých funkciách, vo federálnej ére aj ako predseda komisie rozhodcov.
Pavel Schenk (27. júna 1941, Borotín) - na scéne sa výrazne presadil ako hráč aj tréner. Štartoval na troch majstrovstvách sveta, troch majstrovstvách Európy a troch olympijských hrách, celkovo získal 6 medailí (1 zlatú, 4 strieborné a 1 bronzovú). V roku 1966 sa stal majstrom sveta na domácom šampionáte v Prahe, navyše ho vyhlásili za najlepšieho smečiara turnaja. Ešte predtým v roku 1962 vybojoval na svetovom šampionáte v Moskve striebro. V zbierke úspechov má aj dve olympijské medaily - striebro z Tokia (1964) a bronz z Mexika (1968). ČSSR reprezentoval v rokoch 1962 - 1972. S jeho menom sa spájajú najväčšie klubové úspechy slovenského mužského volejbalu. Červenú hviezdu Bratislava ako tréner priviedol k zisku trofeje pre víťaza Európskeho pohára majstrov (1979) a Pohára víťazov pohárov (1981). ČH Bratislava sa pod jeho trénerskou taktovkou trikrát tešila z federálneho titulu majstra bývalej ČSSR (1978, 1979 a 1981). V roku 1980 bol kormidelníkom československej reprezentácie na OH v Moskve.
Bohumil Golian (25. marec 1931, Moštenica - 11. január 2012, Bratislava) - bol najvýraznejšou osobnosťou slovenského volejbalu. Pod vysokou sieťou strávil rodák z malej pohronskej dediny Moštenica 25 rokov, z toho 14 v reprezentačnom drese Československa. Štartoval na dvoch olympiádach - v Tokiu 1964 získal striebro a o štyri roky neskôr vybojoval v Mexiku bronz. Golian bol dvojnásobným majstrom sveta - zlato ozdobilo jeho hruď na svetovom šampionáte 1956 v Paríži a 1966 v Prahe. Okrem toho získal na majstrovstvách sveta aj dve strieborné medaily - 1960 v Rio de Janeiro a 1962 v Moskve. Darilo sa mu aj na majstrovstvách Európy, na šampionáte v Prahe (1958) získal zlato a na ME 1967 sa tešil zo striebra. Za Československo odohral 350 zápasov. Po skončení hráčskej kariéry odovzdával svoje nevšedné skúsenosti ako pedagóg, tréner, metodik a funkcionár v športovom a olympijskom hnutí. Stal sa slovenským volejbalistom storočia. Bohumil Golian bol prvým slovenským vlajkonosičom na olympijských hrách. Stalo sa tak v roku 1968 v Mexiku, kde sa mu tejto pocty dostalo ako kapitánovi volejbalovej reprezentácie v 37 rokoch.
Dušan Prieložný (12. júla 1930, Kalonda - 10. júla 1989, Viedeň) - volejbalu začal holdovať už ako študent, ale vleklé zranenie kolena mu nedovolilo naplno rozvinúť svoju kariéru. Pri hre pod vysokou sieťou však ostal ako rozhodca a veľmi úspešný funkcionár. Bol známy zápalom a entuziazmom a svoju dobu preskočil už ako rozhodca, keď organizoval pre svojich kolegov školenia a na Slovensko pritiahol množstvo budúcich medzinárodných rozhodcov i významných funkcionárov. Rozhodoval na piatich OH - v Tokiu 1964, v Mexiku 1968, v Mníchove 1972, v Montreale 1976 a v Moskve 1980. Ako funkcionár pracoval na viacerých pozíciách, bol predsedom Slávie UK Bratislava, predsedom rozhodcovskej komisie Československého volejbalového zväzu, predsedom rozhodcovskej komisie FIVB. Ako prvý a jediný Slovák viedol Európsku volejbalovú konfederáciu (CEV), ktorej bol v rokoch 1983 - 1987 prezidentom. Zároveň bol aj viceprezidentom FIVB. Zahynul 10. júla 1989 na viedenskej štvorprúdovke, keď sa po ixtý raz vracal autom z Bruselu do Bratislavy.
Pavlína Kohútová - Šteffková (27. januára 1943, Rohožník) - sa narodila ako posledné, šieste dieťa v rodine Šteffkovcov. Jej snom bolo od malička pedagogické povolanie a preto sa prihlásila na Pedagogickú školu v Trnave, kde v roku 1958 začínala v guliarskom a diskárskom kruhu, ale po dvoch rokoch prešla na volejbal. Jej prvým klubom bola trnavská Lokomotíva, neskôr sa stala jednou z najlepších hráčok histórie Slávia UK Bratislava, s ktorou sa stala trikrát majsterkou ČSSR a zahrala si aj Pohár európskych majstrov. Veľké úspechy dosiahla aj na medzinárodnej scéne, Československo reprezentovala v rokoch 1964 až 1970. V roku 1967 získala na majstrovstvách Európy v Turecku bronz a štartovala aj na olympiáde 1968 v Mexiku (6. miesto). Na majstrovstvách sveta 1970 v Bulharsku (5. miesto) bola kapitánkou tímu.
Štefan Pipa (10. januára 1950, Bratislava) - od malička imponoval k športu. Ako väčšina chlapcov začal s futbalom, zaimponoval mu aj stolný tenis, ale napokon skončil pod vysokou sieťou. S volejbalom začínal v ŠK Slovan a postupne sa vypracoval medzi najväčšie legendy Červenej hviezdy Bratislava. Bol kapitánom tohto slávneho klubu, ktorý v roku 1979 vyhral Pohár európskych majstrov a o dva roky neskôr aj Pohár víťazov pohárov. S „červenkou" získal v rokoch 1978, 1979 a 1981 aj tri tituly majstra ČSSR. V československej reprezentácii odohral v rokoch 1971 až 1980 vyše 220 zápasov. Štartoval na dvoch olympiádach - v roku 1972 v Mníchove pomohol k 6. miesto a na OH 1976 v Montreale obsadil 5. miesto. Štefan Pipa sa predstavil aj na majstrovstvách sveta v Mexiku 1974 (5. miesto). Na majstrovstvách Európy v roku 1971 v Miláne získal striebro, na ME 1975 v Belehrade obsadil 6. miesto a na ME 1977 v Helsinkách takisto 6. priečku.
