Majstrovský titul získala na Cypre i v Izraeli, medaily má z rumunskej, gréckej, španielskej či taiwanskej ligy. Počas svojej bohatej kariéry legionárčila aj v Poľsku, Švajčiarsku a Taliansku. Smečiarka Miroslava Kijaková sa pred touto sezónou do Niké extraligy vrátila po štrnástich rokoch. Už ako mamička v drese nováčika VK Spartak UJS Komárno. A svoj návrat ani s odstupom času neľutuje.
„Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť,“ prízvukuje kapitánka Komárňaniek. Priznáva, že volejbal jej chýbal. Na druhej strane ho v novej životnej situácii skĺbiť s rodinným životom, dcérkou Dianou, ktorá bude mať v máji tri roky, i s povinnosťami jej partnera a snúbenca Tomáša Halandu, profesionálneho volejbalistu, bolo ťažké. „Chýbal mi ten režim, kolektív. Žijeme na západe Slovenska, rodičov mám na východe. O to viac ma potešila ponuka z Komárna, aby sme v klube, ktorý má extraligový tím mužov i žien, hrali obaja. Aj keď som si ju veľmi vážila, dvakrát som ju odmietla, pretože som mala spočiatku obavy. Prikývla som až na tretí raz,“ spomína Miroslava.
Volejbalová rodinka sa nakoniec udomácnila v Komárne. „Vrátila som sa do kolobehu, do života, ktorý som milovala. Veľmi si to užívam. Klub funguje na dobrej úrovni, sme tam taká veľká rodina. Ženská zložka je poloprofesionálna. Tri štvrtiny mojich spoluhráčok sa volejbalu venuje popri práci učiteliek či vo firmách, dve z nich trénujú deti v klube, ja som na materskej. Našou úlohou v nováčikovskej sezóne je udržať sa v extralige. V základnej časti sme skončili na siedmom mieste,“ pokračuje.
Keď sa vracala do volejbalového kolotoča, nevedela, čo môže očakávať. „Priznám sa, že slovenskú extraligu som veľmi nesledovala. Som však príjemne prekvapená, aké šikovné máme mladé baby. Pochopiteľne, naša najvyššia súťaž sa nedá porovnávať s úrovňou silných zahraničných líg. Veľmi sa mi páčia Žilina a Nové Mesto nad Váhom, veľkí favoriti sú bratislavské tímy Slávia a VKP. Dobrý káder má Nitra, aj keď má smolu, že sa jej zranila nahrávačka Sedláčková. Extraliga je však vyrovnaná. Sú v nej aj dobré zápasy i debakle. Naše družstvo mohlo v niektorých momentoch zapnúť ešte viac, ale chýbajú nám skúsenosti z ťažkých stretnutí, v ktorých sa musíme učiť. Našou tvrdou prácou však ideme dopredu,“ zdôrazňuje.
Rodáčku z Bardejova mrzí, že odstúpením Prešovčaniek sa zo súťaže vytratil aj posledný ženský zástupca z východu republiky. Ona sama kedysi hrávala extraligu v Košiciach a v Spišskej Novej Vsi. „Keď sa objavila táto informácia, bol to pre nás veľký šok. Rozmýšľala som nad dievčatami, je mi ich veľmi ľúto. Vžila som sa do ich situácie. Aj keď to nebolo rozhodnutie zo dňa na deň, neviem si to predstaviť. Okrem iných dôvodov pre jediný tím z východného Slovenska v súťaži bolo nákladné aj cestovanie, ale Prešova je veľká škoda. Keď sme tam hrali, polovica tribúny boli moji kamaráti. Veľmi som tam tešila na ďalší zápas, ktorý tam, žiaľ, už neodohráme,“ dodáva.
Po reštarte volejbalovej kariéry sa spočiatku trápila. Po troch rokoch možno aj priveľmi tlačila na pílu. Telo hneď neposlúchalo. Charizmatická Miroslava však priniesla iný vietor, hneď sa stala kapitánkou. „Dievčatá sú úžasné, rovnako ako naša kabína. Aj na začiatku sezóny v čase, keď sme iba prehrávali, sa tešili za každý vyhratý set. Klub nám pomáha a vychádza v ústrety, cítim sa ako doma.“
V tridsiatich šiestich rokoch je najstaršou hráčkou v prebiehajúcom ročníku Niké extraligy. Jej výkony jej vyniesli aj cenu pre hráčku mesiaca november, po základnej časti bola piata najviac bodujúca hráčka súťaže. „Teší ma to. Je milé vidieť moje meno svietiť medzi mladými hráčkami, je to pre mňa zrkadlo a povzbudenie. Vizitka pre mňa i klub. Stále chcem byť najlepšia, aj keď ako smečiarka sa v tomto rebríčku nemôžem veľmi porovnávať s univerzálnymi hráčkami.“ Kijaková verí, že veľké chvíle ženského volejbalu v Komárne ešte prídu. „Máme peknú základňu, mládež. Navyše, je nádherné vidieť svoje dieťa na zápase mamy či otca, keď môžeme byť všetci traja spolu,“ dodáva hrdo.
UŽ ŠTVRTÁ Z ME 2019
Pri návrate do extraligy v nej poznala iba pár hráčok. Z reprezentačného družstva, ktorého bola neoddeliteľnou súčasťou a ktoré na domácich ME 2019 v Bratislave obsadilo 12. miesto a svojimi výkonmi tešilo divákov, niektoré volejbalistky už ukončili kariéru. Viaceré sa zo zahraničia vrátili na slovenské palubovky. V súčasnosti sa na nich pohybujú štyri. Okrem Romany Hudecovej a Skarlety Jančovej vo VKP a jej najnovšie i Mária Žernovič v Žiline. Pre extraligu to je určite prínos. „Je super, že nám dali možnosť vrátiť sa. Prišlo obdobie a sme v pozícii, aby sa mladé pri nás učili. Všetky sme niečo dokázali a vidím, že dievčatá sa chcú učiť. Sme možno pre ne i menší vzor,“ s úsmevom sa zamýšľa Miroslava.
ŠTATISTIKY PO ZÁKLADNEJ ČASTI
NAJVIAC BODOV: 1. Ema Palkovičová (Nové Mesto nad Váhom) 324 (priemer 5,49 bodu na set), 2. Michaela Rosinská (Trnava) 310 (4,49), 3. Anna-Maria Hoshylyková (Brusno) 274 (4,42), 4. Katarina Popičová (Žilina) 236 (3,93), 5. Miroslava Kijaková (Komárno) 221 (3,81), 6. Michaela Kánová 216 (3,93), 7. Radka Hašková (obe Slávia EUBA) 200 (3,64), 8. Sára Dlhošová (UKF Nitra) 196 (3,44), 9. Natália Jánošíková (Trnava) 196 (2,84), 10. Ema Smiešková (VKP Bratislava) 180 (3,16).
NAJVIAC ES: 1. Michaela Rosinská (Trnava) 39 (0,57), 2. Frederika Pažická (Komárno) 32 (0,52), 3. Viktória Königová (UKF Nitra) a. Daria Denysenková (Slávia EUBA) po 25 (0,45), 5. Veronika Borkaová (Pezinok) 23 (0,4), 6. Lucia Sedláčková (UKF Nitra) 21 (0,43), 7. Laura Canedová Machadová (VKP Bratislava) 21 (0,38), 8. Adriána Límová (Trnava) 20 (0,33), 9. Ema Smiešková (VKP Bratislava) 19 (0,33), 10. Katarina Popičová (Žilina) 19 (0,32).
NAJVIAC BLOKOV: 1. Barbora Truchlá (Trnava) 60 (0,95), 2. Kamila Slivková (Žilina) 50 (0,94), 3. Lenara Baijová (VKP Bratislava) 47 (0,82), 4. Ema Smiešková (VKP Bratislava) 45 (0,79), 5. Mária Viedenská (Žilina) 37 (0,64), 6. Paloma Lopesová (UKF Nitra) 37 (0,6), 7. Petra Urbanová 33 (0,59), 8. Diana Cziborová (obe Komárno) 30 (0,64), 9. Zlata Dobrynová (Brusno) 29 (0,51), 10. Simona Slivková (Žilina) 28 (0,45).
Autor: Pavol Kubiš, Denník šport