Karin Palgutovú vždy zdobila aj univerzálnosť

Reprezentovala na všetkých podujatiach, na ktorých sa jej generácia hráčok od roku 2009 prebojovala. Štartovala na ME i MS vo všetkých vekových kategóriách, medzi juniorkami aj seniorkami bola kapitánkou. Okrem iných volejbalových zbraní Karin Palgutovú vždy zdobila univerzálnosť. Tridsaťdvaročná bratislavská rodáčka sa v posledných desiatich rokoch  vyprofilovala na výraznú osobnosť nášho ženského volejbalu. Po nedávnom svetovom šampionáte v Thajsku ukončila bohatú reprezentačnú kariéru, so 119 štartmi jej v historickom rebríčku patrí tretia priečka. Aj keď na klubovej úrovni bude v kariére pokračovať v USA, jej spojenie so slovenským volejbalom sa, veríme, ešte nekončí. Najdôležitejšie okamihy Karininej doterajšej kariéry sme si pripomenuli v širšom rozhovore s ňou.

O ZAČIATKOCH

Patríte k tým šťastným, ktoré sa – obrazne povedané - narodili s volejbalovou loptou. Na čo prvé si pamätáš z volejbalu?

„Asi to, keď som prvý raz prišla do volejbalového klubu, ktorý bol na Základnej škole Dubová. Trénovala ma Darja Sirotná, ktorá je moja suseda. Bola tam jedna z mládežníckych buniek VKP. Chodila som tam aj do školy, s volejbalom sme tam začínali i s o rok starším bratom Filipom, keď som mala deväť rokov. Pridalo sa k nám veľa detí z ulice, ktoré chceli chodiť na volejbal. Boli to pekné časy. Taktiež si pamätám, keď otec trénoval v PKO, že nás tam zobral a ako deti sme s bratom behali po hale.“

Neskôr ste prešli na Bilíkovu, kde ste pôsobili od starších žiačok až po juniorky. Bilíkova bola farmou Doprastavu. Pamätáte si na extraligovú premiéru, ktorú ste zažili v roku 2009 ako šestnásťročná?

„To nemám v živej pamäti. Spomínam si, že na začiatku som nehrávala, iba som chodila na servis. Nemám živú spomienku. Začiatky boli všelijaké, ale postupom času som sa rok po roku vypracovala. Horúca otázka vtedy bola aj to, či budem hrať na smeči alebo na poste univerzálnej hráčky. Trénovala som so ženami, chodila som ešte hrávať za juniorky.“

Vaše pôsobenie v bratislavskom Doprastave vyvrcholilo ziskom double, ktorý ste v sezóne 2011/12 získali pod vedením trénerky Evy Kosekovej. Čo pre vás znamenalo?

„Bol to môj prvý veľký úspech v seniorskej kategórii. To si človek bude vždy pamätať. Vyhrali sme Slovenský pohár aj majstrovský titul.“

Po maturite ste sa rozhodli ísť študovať a hrať volejbal do USA. Ako vznikla táto myšlienka a dlho ste sa pre tento odvážny krok rozhodovali?

„Pamätám si, že s tým prišiel otec. Vedela som, že baby na Slovensku mali veľmi ťažké zladiť štúdium a profesionálny volejbal. Snažili sme sa nájsť nejaké riešenia, pretože som chcela aj študovať. Človek nikdy nevie, čo sa športovcovi  môže prihodiť a je nahraný. Hľadali sme riešenia, ako to najlepšie urobiť. V USA majú systém štúdia i hrania volejbalu dobrý. Pamätám si, že keď mi to otec prvý raz povedal, tak som z toho bola veľmi nadšená, hneď ma to zaujalo. Čím som však k tomu bola bližšie, tak som sa viac bála. Bolo to prvý raz, čo som odchádzala z domu, dovtedy som bývala v Bratislave. Zrazu som mala ísť na druhú stranu sveta. Pred odchodom mi nebolo všetko jedno. Vtedy to nebolo také časté, dnes už chodia baby s týmto zámerom do Ameriky viac.“

Na ME v roku 2023 obsadili Slovenky 10. miesto. FOTO CEV

O AMERIKE

Niektoré dievčatá počas pobytu v USA menia školu alebo hľadajú kvalitnejší volejbalový tím, ako to bolo s vami?

„Na mojej univerzite nebol volejbal na najvyššej úrovni, aká v USA existuje. Mne tam však veľmi vyhovovalo prostredie, ľudia, život a všetko okolo. Kvôli volejbalu som síce niekedy aj premýšľala o zmene, pretože určite boli aj lepšie univerzity a určite som mala aj na vyšší level, ale mala som pocit, že mi je tam dobre a komfortne. Už to, že som odišla do Ameriky, som vyšla zo svojej komfortnej zóny. Keď som sa v New Yorku zabývala, už som nechcela vymýšľať a znova si zvykať na nové veci, trénerku, na baby, na školu.“

Štyri roky ste prežili v Queense, najrozmanitejšej i najväčšej časti New Yorku...

„Tam bolo všetko prepojené a dostupné metrom, za pol hodiny som bola na Manhattane. Na študentský život bol New York super. Vždy tam bolo čo robiť, nenudili ste sa. Mala som čas spoznať kultúru a New York po domácky a mať aj zážitky mimo  volejbalu.“

Fandíte súčasným tínedžerkám, keď si vyberú štúdium a volejbal v USA?

„Keby ste sa ma opýtali, koľko dievčat je teraz v Amerike, tak vám presné číslo nepoviem. Sú niektoré, ktoré sa prídu poradiť, že nad tým rozmýšľajú a chcú počuť názor. Väčšinou im dám pozitívnu odozvu. Neľutujem, že som tam odišla. Mne to dalo do života veľa. Keď majú ideu tam ísť, tak som ich vždy podporila.“

Keď si odmyslíme volejbal, tak bonus je určite aj zdokonalenie jazyka. Čo ste tým získali vy?

„Kultúra je iná, ľudia sú tam iní. Veci, ktoré nám prídu normálne, sú pre nich divné a naopak. Už len to, že človek spozná nejakú novú kultúru, vyjde z malého Slovenska a vidí niečo iné. Je to lekcia do života. Ja som nehovorila dobre po anglicky. Musela som sa naučiť angličtinu. Myslela som si, že ju viem. Veľmi rýchlo som však prišla na to, že neviem. Keď sa človek na to pozrie spätne, tak si uvedomí, že urobil veľký krok do neznáma. Keď sa po desiatich rokoch pozriem, že čím všetkým som si musela prejsť a zvládla som to, tak som na seba hrdá.“

O LOVB

Do USA ste sa vlani vrátili už ako profesionálna volejbalistka. V Houstone vás čaká druhá sezóna, čo vám dala tá prvá?

„Pri vlaňajšom návrate som si pripomenula nejaké veci, niektoré sú tam iné ako u nás, to sa mi oživilo. Už som trocha vedela, do čoho idem – najmä čo sa týka kultúrnych rozdielov. Moje európske spoluhráčky, ktoré boli prvý raz v Amerike, boli z toho mimo. Vravím im, tu je to normálne. Veľmi mi pomohlo, že som v Amerike bola a nad niektorými vecami sa už nepozastavujem. Čo sa týka volejbalu, liga je tam iná. V porovnaní s Európou je menej kompetitívna. Je to zatiaľ celé v začiatkoch, umelo vytvorené. Neexistuje tam, že tím má nejakého prezidenta, sponzorov. Nie je tam na hráčky taký veľký tlak.“

Vyhrali ste ligový pohár, na Final Six ste ako druhý tím po základnej časti postúpili priamo do semifinále.

„V ňom sme nad Omahou viedli 2:0, ale prehrali sme 2:3. LOVB nakoniec vyhral Austin, vo finále sa stretli posledné dva tímy v tabuľke po základnej časti. Na lige je dobré, že ľudia z vedenia s nami veľa komunikujú, snažia sa podmienky stále zlepšovať. Keď to porovnám, tak prvý rok sme nemali vlastnú halu, museli sme ju s miestnym klubom. Teraz nám postavili novú vlastnú halu, v ktorej budeme môcť trénovať toľko, koľko chceme. Budeme tam prioritní. Máme novú trénerku Srbku Sanju Tomaševičovú, nových asistentov. Vlani sme mali iba jednu asistentku. Zapracovali na malých detailoch, snažia sa ligu zdokonaľovať.“

Taliansky tréner Massimo Barbolini, ktorý je asistentom Julia Velasca pri zlatom ovenčenej reprezentácii Talianska, odišiel do tureckého Galatasarayu Istanbul. Ako sa obmenil hráčsky káder?

„U nás sa zmenili iba tri hráčky. Momentálne som s manželom Vincentom vo Francúzsku. V Bordeaux trénujem s miestnym klubom, do ktorého prestúpila Karolína Fričová. Smejem sa, že ju všade prenasledujem. Do USA cestujem koncom októbra, liga sa začne až v januári, trénovať začneme v novembri.“

Beriete to tak, že je to vaša posledná klubová sezóna?

„Takéto veľké životné zmeny ešte nejdem vyhlasovať, to je ešte otvorené.“

Sedem rokov ste hrali vo Francúzsku. Pokračovali by ste ešte v Európe?

„Neviem. Tiež by som rada vedela odpovede na tieto otázky.“

Karin Palgutová odohrala v slovenskom drese 119 zápasov. FOTO CEV

O REPREZENTÁCII

Prezident SVF Marek Rojko naznačil, že by ste mohli pri slovenskom tíme pokračovať ako manažérka ženskej reprezentácie?

„Hovorili sme o tom. Iniciatíva prišla odo mňa. Vedela som, že táto pozícia bude otvorená. Vedela som, že sa s reprezentáciou ako hráčka budem lúčiť, čo mi prišlo ľúto. A zároveň mi to prišlo dobrý spôsob ako zostať, aj keď už v inej pozícii. Tá myšlienka existuje. Je to otvorené v štádiu riešenia.“

Boli ste súčasťou skvelej generácie ročníkov narodenia 1992 a 1993. Pod vedením trénera Mareka Henčeka ste na ME kadetiek v Holandsku 2009 skončili štvrté. V semifinále ste viedli nad Srbkami 2:1, ale prehrali ste 2:3. Čo si vybavujete pri spomienkach na Rotterdam, čo vás najviac mrzí?

„Pamätám si na to veľmi dobre, aj ako sme sa cítili. Pred zápasom sme šli so Srbkami v jednom autobuse. My sme tam iba sedeli a sledovali, ako ony vrieskajú a spievajú. Bolo z nich cítiť tú dominanciu. Na ihrisku sme zistili, že by sme aj mohli, tak sme začali tomu veriť. Po prehre 2:3 prišlo sklamanie, že sme boli tak blízko.“

V tom istom roku ste sa prebojovali na MS kadetiek v Thajsku, kde ste obsadili 14. miesto. Veľa hráčok z vašej generácie sa presadilo aj v seniorskej reprezentácii, ale postupne ´odpadávali´. S Ninou Herelovou ste na MS v Thajsku zostali posledné, bolo vám to ľúto?

„Bolo mi to ľúto, pretože som do reprezentácie veľmi rada chodila aj kvôli dobrému kolektívu. S babami sme sa poznali od detstva. Keď každý rok niektorá z toho vypadla, tak to bolo smutné. Aj nové baby boli super, ale nemali sme s nimi toľko zážitkov, ako sme mali tie staršie, ktoré sme boli stále spolu. Bolo mi ľúto, že tá partia sa postupne aj rozpadávala.“

Za ktorou spoluhráčkou vám bolo najviac ľúto?

„Najvýraznejšia zmena bola, keď po ME 2023 ukončila reprezentačnú kariéru Miška Abrhámová. Spolu sme hrali odmalička, stretávala som sa s ňou aj mimo volejbalu. To bol spolu s Nikou Radosovou najcitlivejší odchod z reprezentácie.“

Reprezentačnú kariéru ste ukončili ako kapitánka. Boli ste ňou aj v mládežníckych výberoch?

„Áno, v čase, keď juniorskú reprezentáciu trénoval Marek Rojko. V seniorskej som ňou bola odvtedy, ako družstvo prevzal tréner Michal Mašek.“

Kapitánsku pásku ste nosili aj dva roky v Paríži. Považujete sa za vodcovský typ?

„Nikdy som nemala pocit, že by som bola nejaký veľký vodca. Tréneri ma asi tak vidia. Pamätám si, že keď sa ma tréner Mašek prvý raz opýtal, či by som bola kapitánka, tak som si nebola istá, či to zvládnem. Je to zodpovednosť, ale nakoniec sme to spolu zvládli.“

V juniorskej reprezentácii pod vedením Mareka Rojka ste na ME 2010 v Srbsku obsadili šiestu priečku, keď ste zápas o konečné piate miesto prehrali s Tureckom 2:3.

„Priznám sa však, že z tohto šampionátu si veľa nepamätám. Okrem toho, že sme tam zdolali Rusky a mali sme tam žalúdočné problémy.“

Postúpili ste na MS do 20 rokov v Peru 2011, kde Slovensko v súboji o konečné siedme miesto zdolalo Belgicko 3:1. Z Európy ste sa umiestnili ako druhý najlepší tím, na to máte krajšie spomienky, nie?

„V Peru bolo veľmi dobre, to si pamätám. Cítili sme sa tam ako celebrity. Na ulici, v hale alebo mimo nej nás ľudia oslovovali, chceli sa s nami fotografovať. Neviem, či sme boli pre nich atrakciou ako vysoké, blonďavé a modrooké, aké v tomto kúte sveta veľmi nevidia. Atmosféra však bola veľmi dobrá. Ako športovkyne sme si tento šampionát veľmi užili, bol to pekný zážitok. Ľudia prišli a povzbudzovali, boli úplne nadšení z volejbalu.“

Na oboch týchto juniorských šampionátoch vo vašej kategórii získali vtedy zlato Talianky. Ako vnímate cestu súčasnosti už aktuálnych olympijských víťaziek i dvojnásobných majsteriek sveta?

„Už v našej kategórii mali navrch od všetkých. Na smeči tam hrala Caterina Bosettiová či na účku dvojmetrová Valentina Dioufová, tá bola od všetkých o štyri hlavy vyššia. Je to  talianska škola, vedia odmalička vychovávať hráčky, ako sa správať, ako ich učiť techniku. Už vtedy bolo vidieť, že majú pár talentov, ktoré sa uchytia.“

Aj vy ste sa vypracovali na kľúčovú hráčku, riešilo sa vaše smerovanie, či budete hrať ako smečiarka alebo univerzálka. Ako ste to vnímali?

„Keď som bola mladšia, vadilo mi, že ma na tomto poste striedali. Čím som však bola staršia, tak som akceptovala, že viem zahrať na oboch pozíciách, čo je tiež nejaká výhoda. Snažila som sa na to pozerať pozitívne. Prijala som to tak, ako to bolo. Mala som názor, že kde viem pomôcť, tam pôjdem. Ako staršia som to už brala s väčším nadhľadom. Ťahá sa to so mnou doteraz, pretože minulú sezónu v Houstone som taktiež dohrala na účku, pretože druhé sa nám zranilo a tréner chcel robiť dvojstriedania. Na smeči mám však viac skúseností. Raz ma to baví na smeči a raz na účku.“  

Čo považujete za svoj najväčší reprezentačný úspech?

„Najviac si pamätám, keď sme na ME kadetiek v Rotterdame prvý raz postúpili zo skupiny ďalej do semifinále, keď sme zdolali Maďarky. To bol môj prvý veľký úspech, keď sa o nás začalo aj hovoriť. Druhý moment, ktorý si budem pamätať do konca života, boli ME 2019 v Bratislave. To bolo úžasné hrať na domácej pôde a vidieť, že koľkí ľudia nás prišli podporiť a vytvorili nezabudnuteľnú atmosféru a zážitok.“ 

Na ktorý zápas by ste najradšej zabudli?

„Na ten v osemfinále ME 2023 s Bulharskom vo Florencii. Mali sme na dosah postup do štvrťfinále. Viedli sme 2:0, ale prehrali sme 2:3, čo bolo sklamanie.“

V ženskej reprezentácii ste začínali v máji 2016, keď slovenské volejbalistky pri premiére v Európskej lige získali striebro.

„To som bola ešte mláďa, zbierala som prvé reprezentačné skúsenosti. Vo finále sme prehrali s Azerbajdžanom a získali sme strieborné medaily. To sú momenty, na ktoré sa nezabúda.“

Nedávne majstrovstvá sveta vám nevyšli podľa predstáv. Mrzí  aj pokles v rebríčku FIVB na 33. miesto. V budúcom roku musí ženská reprezentácia znova v Zlatej Európskej lige a na ME zabojovať, aby sa v ňom znova vyškriabala vyššie a zabojovala o postup na MS 2027, nie?

„Rebríček sa skloňuje stále. Ako športovec idem od zápasu k zápasu. Viac ma mrzí to, že to nie je úplne nepodarený šampionát. Hrali sme to, čo sme v daný moment dokázali. V stretnutiach s Taliankami a Belgičankami bolo vidieť, že počas leta odohrali inú úroveň zápasov ako my. S takým niečím sme sa v Európskej lige nestretli. Jediné, čo ma mrzí, je zápas s Kubou. To bol hrateľný súper, s Kubánkami sme mali vyhrať. Dôsledok toho, že sme prehrali, je pád v rebríčku a sklamanie.“

Hneď traja členovia vašej rodiny – otec Miroslav, brat Filip a vy – ste dlhé roky pôsobili v reprezentácii. To je taktiež obdivuhodný a inšpiratívny príbeh. Ako ste ho vnímali?

„Tým, že som s volejbalom vyrastala, mi prišlo všetko také naturálne, že to tak má byť. Až potom, keď sa to pozeráte spätne, aké ste mali úspechy, tak to poteší. Je to pekné, že v slovenskom volejbale ľudia o nás vedia. Je to česť a teší ma, že sme všetci traja boli pomerne úspešní.“

V ankete Volejbalista roka triumfovala Karin Palgutová v rokoch 2022 a 2023. FOTO TASR/DANO VESELSKÝ

KTO JE KARIN PALGUTOVÁ

- Narodila sa 12. februára 1993 v Bratislave. Po pôsobení v Doprastave Bratislava, s ktorým v roku 2012 získala double, študovala v rokoch 2012 až 2016 v USA na St. John´s University.

- V sezóne 2016/17 hrala vo švajčiarskom Lugane, v rokoch 2017 až 2024 pôsobila v najvyššej francúzskej súťaži v Quimperi, Nancy, Le Cannet (double 2022) a v Levalloise Paríž St. Cloud (majsterka Francúzska 2024).

- Teraz ju čaká druhá sezóna v americkej profesionálnej lige LOVB v tíme Houstonu.

- V seniorskej reprezentácii od roku 2016 odohrala 119 zápasov.

- Účastníčka ME kadetiek 2009 a MS kadetiek 2009, ME junioriek 2010 a MS do 20 rokov 2011.

- Účastníčka MS 2025 a ME žien 2019, 2021 a 2023, strieborná v Európskej lige 2016.

- Dvojnásobná víťazka ankety Niké volejbalistka roka 2022 a 2023.