Ako budovať tím

Jedným z dôležitých predpokladov pre úspešnosť družstva v zápase, či v súťaži, je vytvoriť z hráčov v družstve tím.

Pod tímom (kolektívom) chápeme sociálnu skupinu, kde je konanie zamerané na plnenie spoločného cieľa a spoluzodpovednosť za výsledok, kde sa vyselektujú vzájomné vzťahy jednotlivých členov voči sebe v kladnom slova zmysle, kde je pomerne vysoký stupeň súdržnosti, jednoznačne určené role, kde sa herné zručnosti hráčov vzájomne dopĺňajú a spoločne konajú ako jeden celok Tieto hodnoty sa stávajú pre členov skupiny typickými a odlišujú ich skupinu od ostatných skupín (Vaněk a kol, 1984).

Hráčsky kolektív vytvára tréner. Ten musí  podľa Michelsa (2001) na  jednej  strane rešpektovať osobnosť jednotlivých hráčov a na druhej strane ich musí ovládať a motivovať tak, aby našli spoločný cieľ. Podstatné pre trenéra je získať si dôveru hráčov. V takom prípade budú hráči trenéra následovať a stane sa ich prirodzenou autoritou a vodcom tímu. Krueger (2001) uvádza viacero pravidiel úspešného vedenia tímu trénerom.

Podľa uvádzaného autora by mal mať tréner:

• jasnú víziu
• plán
• energiu
• byť dobrým príkladom
• jasnú predstavu o rozdelení rolí v tíme
• otvorenú komunikáciu
• schopnost vedieť rýchle riešiť konflikty
• pracovať na hranici možností
• rešpekt pred inými názormi
• prirodzenosť

Prístupy pri budovaní tímu môžu vychádzať z dvoch koncepcií, kde určujúcim kritériom je herná koncepcia družstva alebo sociálno – psychologický prístup. Ak tréner pri budovaní tímu vychádza z hernej koncepcie musí však brať v úvahu sociálno – psychologickú zložku. Platí to aj opačne, ak tréner vychádza zo sociálno – psychologického prístupu.

Pri preferovaní obidvoch koncepcií musí tréner tím najskôr určitým spôsobom zostaviť a určiť základné pravidlá fungovania družstva. Postupnosť krokov je následovná:

• vybrať hráčov a určiť im konkrétne role,
• stanoviť pravidlá fungovania družstva,
• určiť výkonnostný cieľ tímu, pričom musí vychádzať z podmienok, ktoré ovplyvňujú formovanie a fungovanie družstva.

Výber hráčov a určenie rolí

Tento aspekt má väčší význam u dospelých. V mládežnických kategoriách ešte nie sú hráči vyprofilovanými osobnosťami z hľadiska osobnostných vlastností i hernej spôsobilosti. Tréner má tak možnosť formovať hráča žiadúcim smerom. Toto už nie je celkom možné u dospelých hráčov. Tu zohráva veľkú úlohu schopnosť trenéra vybrať tu správnu zmes hráčov s rozličnými osobnostnými vlastnosťami a hernými schopnosťami.

Úspešnosť tímu tkvie v jeho vyváženosti. Zistiť hráčske kvality je častokrát jednoduchšie než odhadnúť a nájsť tímovu rolu. Treba si uvedomiť, že tímovú rolu nemôžeme hráčovi priradiť. Je daná predovšetkým charakterovými vlastnosťami hráčov. Tréner by ich mal rozpoznať a využiť k prospechu družstva. Samozrejme, že musíme brať v úvahu hernú výkonnosť hráčov a ich hráčsku funkciu (funkčná rola).  Každý hráč tímu musí vedieť, čo sa od neho požaduje a v čom môže byť družstvu užitočný. Efekt je vo veľkej miere závislý od schopnosti trénera presvedčiť každého hráča o jeho dôležitosti pre družstvo.

Z praxe poznáme viacero príkladov, kde družstvo zložené z vynikajúcich jednotlivcov častokrát dosiahlo horšie výsledky ako družstvo v ktorom toľko individualít nebolo. Hlavnou príčinou zlyhania mohlo byť práve uvádzané nevhodné určenie rolí v tíme. Tieto problémy vznikajú predovšetkým v reprezentačných výberoch, kde hráči prichádzajú z klubov častokrát z pozície herných a emočných lídrov a majú problémy zaujať novú rolu.

Pravidlá

Pravidlá môže vytvárať tréner sám ale aj so svojími zverencami. Pravidlá by s veľkou pravdepodobnosťou neslúžili svojmu účelu a boli by neefektívne, pokiaľ by po ich porušení nenásledoval postih. Hráči musia vedieť, že ak pravidlá porušia bude následovať trest.  Medzi základné pravidlá môže napríklad patriť schopnosť hráčov dodržiavať taktickú disciplínu počas zápasu, pristupovať ku každej tréningovej jednotke s maximálnou koncentráciou apod. Podľa Martensa (2006) by hráči mali tresty za porušenie pravidiel považovať za spravodlivé, primerané a dostatočne účinné vo vzťahu k priestupku.

Odporúča pre každé pravidlo stanoviť tri až päť postihov,  v poradí podľa dôležitosti. Každý trest by mal byť prísnejší ako ten predchádzajúci (napr. u mládežnických družstiev vylúčenie z tréninku, oznámenie rodičom, nenominovanie trestaného hráča na zápas). Tresty musia byť logické. Nedoporučujeme trestať pohybovou aktivitou (kľuky, rôzne výbehy apod.). Trest  nemá nič  spoločné s kondičnou prípravou.  S udeleným trestom by sa mal tréner sám stotožniť.

Na druhej strane ak existujú tresty mali by byť aj odmeny. Odmeny sú výraznými stimulujúcimi faktormi, ktoré môže tréner využívať k formovaniu a motivovaniu hráčov. Odmenou môžu byť pochvaly, prejavy súhlasu od trenéra, publicita. Pre celé družstvo napr. hra namiesto nácviku herných činností, možnosť pokračovať v hre u mládežnických družstiev apod. Martens (2006) odporúča odmeňovať výkon a nie výsledok, odmeňovať hráča skôr za jeho úsilie než za jeho momentálny úspech, odmeňovať aj maličkosti. Dôležitá je vyššia frekvencia odmien ak sa hráči učia novým zručnostiam. Takéto odmeny, ktoré sú efektívne a motivujúce, vedú k vhodnému športovému správaniu hráčov.

Stanovenie cieľa

Ďalším kľúčovým predpokladom efektívneho tímu je stanovenie si spoločného cieľa. Ciele môžu byť z časového hľadiska krátkodobé, čiastkové a dlhodobé. Za hlavný cieľ považujeme cieľ dlhodobý. Stanovenie optimálneho dlhodobého cieľa, ktorý by vychádzal z možností konkrétneho družstva, pokladáme za veľmi dôležité z pohľadu celkovej efektívnosti tímu. Linz (2004) odporúča písomné vyhotovenie cieľov družstva i jednotlivých hráčov.

Cieľ musí splňovať nasledujúce kritéria:

• Realizovateľnosť: cieľ aby bol motivujúci, musí byť postavený tak, aby bol v schopnostiach hráčov ho dosiahnuť. Nízko i vysoko postavený cieľ nemotivuje a ani nebude pomáhať v budovaní tímu.
• Merateľnosť: v športových hrách to nie je problém, či už z hľadiska individuálneho alebo tímového herného výkonu. U detí a mládeže budú prevažovať individuálne ciele (napr. vo futbale naučiť sa strieľať obidvomi nohami, zlepšiť si výskok vo volejbale apod.). U dospelých napr. konkrétne postavenie družstva v tabuľke, udržanie sa v súťaži ako kolektívne ciele. Z individuálnych cieľov napr. konkrétna úroveň hernej efektivity vo vybraných herných činnostiach, stabilné miesto v základnej zostave apod.
• Konkrétnosť: podobne ako pri merateľnosti. Každý člen tímu si musí pod cieľom predstaviť konkrétnu vec.
• Akceptovateľnosť: s cieľom by sa mali stotožniť všetci členovia tímu.
• Ambicióznosť: vybrať taký cieľ, ktorý je motivujúci, pritom však z hľadiska výkonnosti hráčov realizovateľný.
• Konkrétny termín splnenia: bez termínu nie je vyhodnotenie.

Podmienky

Budovanie tímu ovplyvňujú materiálne, organizačné a sociálne podmienky.  Je rozdiel viesť tréningový proces a budovať tím bez rušivých vplyvov spôsobených nedostatočným zabezpečením materiálnych a organizačných podmienok ako pri optimálnych podmienkach. V takomto prípade sa môže tím zamerať len na plnenie stanovených cieľov a úloh. Na druhej strane schopnosť družstva prekonávať takéto prekážky ukazuje na jeho súdržnosť.

Pri budovaní tímu zohrávajú významnú úlohu aj sociálne podmienky. Hráči sa v zápase a v tréningovom procese fyzicky i psychicky vyčerpávajú a vo výnimočných situáciách riskujú aj svoje zdravie. Vlastné zdravotné i sociálne zabezpečenie musí byť také, aby mu dávalo pocit istoty a dobrú motiváciu pre ďalšie súťaženie a tréning.

Použitá literatúra:

• KRUEGER, R. Teamlife. Über Niederlagen zum Erfolg. Zürich: Werd. 2001.
• LINZ, L. Erfolgreiches Teamcoaching. Meyer & Meyer Verlag, Aachen, 2004. ISBN 3-89124-975-6
• MARTENS, R. Úspěšný tréner. Tretie doplnené vydanie. Grada. 2006. ISBN 80-247-1011-0
• MICHELS, R. Teambuilding: The Road to Success. DATA PRODUCTIONS, Auburn, Michigan, 2001. ISBN 1-890946-73-7
• VANĚK, M., HOŠEK, V., RYCHETSKÝ, A., SLEPIČKA, P. Psychologie sportu. Praha : SPN, 1984, s. 197.