Máme dar. Možno nie sme najlepšie, ale držíme spolu, vraví kapitánka Sloveniek Palgutová

Už ako malá si zvykla na život pod vysokou sieťou. Po maturite odišla do USA, kde spojila volejbal so štúdiom a po rokoch v Európe sa za oceán vrátila, aby si vyskúšala prvú americkú profesionálnu volejbalovú ligu. "Myslím si, že je to vrchol mojej kariéry," hovorí kapitánka slovenskej reprezentácie KARIN PALGUTOVÁ.

Pochádzaš z volejbalovej rodiny. Bolo pre teba prirodzené začať s týmto športom, alebo vyšiel hlavný impulz od rodičov?

Myslím si, že to vzniklo prirodzene, keďže otec bol tréner a volejbal bol vždy okolo mňa. Keď sa „narodíte s volejbalovou loptou“, tak ten šport bude zrejme súčasťou vášho života. Nikdy ma do volejbalu netlačili.

Aká bola atmosféra u vás doma po nevydarenom zápase, rozprávali ste sa o ňom? Cítila si niekedy vysoké nároky?

To bolo pre mňa vždy veľmi náročné alebo citlivé, pretože rada od príbuzného alebo priamo od otca znie úplne inak, ako od trénerov alebo od niekoho cudzieho. Od otca to beriem viac osobne. Keď som bola mladšia, tak som tie rady od otca ani nevyžadovala, pretože mi to bolo nejakým spôsobom nepríjemné. Čím som staršia, tým viac to dokážem akceptovať.

Porovnávali vás niekedy s bratom?

Vôbec nie. Tým, že on je chlapec a ja som dievča, tak sme spolu hrávali, len keď sme boli malí. Neskôr si už každý išiel vlastnou cestou. Ani nehráme na rovnakej pozícii, takže nikdy som nemala pocit, že je na mňa vyvíjaný väčší tlak.

V extralige si začínala v Strabagu v roku 2009, keď si mala iba 16 rokov. Ako na to spomínaš?

Už to bolo dávno (smiech). V Strabagu som odohrala tri sezóny, na ktoré mám veľmi dobré spomienky. Darilo sa nám, vyhrávali sme ťažké zápasy, vyhrali sme titul. Dobré spomienky mám tiež na trénerov a dievčatá. V podstate na ten vek a to bola pre mňa dobrá úroveň volejbalu. Vždy sme sa tam mali čo naučiť alebo sa vedeli v niečom zlepšiť, takže bola to príjemná skúsenosť.

Nechcela si vyskúšať aj iný klub, napríklad Sláviu?

Začínala som na Bilíkovej, po ktorej som sa rozhodovala čo ďalej. Voľba bola jasná, keďže Bilíkova bola farma Strabagu. Keď som zmaturovala v devätnástich, tak som sa rozhodla ísť do Ameriky. V Strabagu som sa cítila dobre a podmienky boli fajn. Nemala som dôvod meniť pôsobisko. Vtedy nás trénoval Marek Rojko, neskôr Eva Koseková, takže aj trénersky to malo úroveň.

Ako vznikol nápad ísť študovať a hrať volejbal v USA? Prečo si sa rozhodla odísť do zámoria a nezostala si na Slovensku?

Pamätám si, že jedného dňa otec došiel domov a spýtal sa ma: Nechcela by si ísť hrať a študovať do Ameriky? Na Slovensku je to, čo sa týka štúdia a zároveň hrania, náročné. V škole neakceptujú, že hráte volejbal a zas vo volejbale neakceptujú, že potrebujete chodiť do školy. Vedela som, že chcem študovať popri volejbale. Začali sme hľadať alternatívy, kde by som vedela robiť obe činnosti naraz. Otec sa pravdepodobne v tom čase s niekým rozprával a tam sa objavila myšlienka na štúdium a volejbal v USA. Prijala som túto ponuku s úplným nadšením. Keď sme začali hľadať univerzity, proces už bol relatívne jednoduchý. Neskôr sa zopár univerzít ozvalo, takže som si dokonca mohla aj vybrať.

Čiže to bol celkom spontánny nápad?

Nebolo to niečo, čo som plánovala roky, že zmaturujem a pôjdem do Ameriky. Skôr to bolo také riešenie za pochodu.

Ako to s odstupom času hodnotíš?

Veľakrát sa ma pýtajú, či to neľutujem, lebo nie na každej univerzite sa hrá volejbal na špičkovej úrovni. Univerzita, na ktorej som študovala, nebola volejbalovo známa, ale bola to pre mňa dobrá skúsenosť. Nemyslím len športovú stránku. Dali mi to čosi do života, zlepšila som sa v angličtine, osamostatnila som sa od rodičov, aj to ťa pripraví na kariéru volejbalistky. Možno z volejbalového hľadiska to nie je najlepšie riešenie, ale zo životného je to dobré. V USA majú pre študujúcich športovcov vyhovujúci systém. Ak niekto rozmýšľa nad touto možnosťou, vždy mu ju odporúčam. Naučíš sa tam veci, ktoré doma pri rodičoch nezažiješ.

Na ME 2023 sa tešila so spoluhráčkami z 10. miesta, ktoré im zabezpečilo priamy postup na ME 2026. FOT CEV

Čo bola pre teba najväčšia výzva?

Skôr, než som priletela do USA, myslela som si, že ovládam angličtinu. Keď som sa potom začala zhovárať s nejakou Američankou alebo Američanom, zistila som, že sa mýlim. Nezabudnem na to, že ako devätnásťročná, čo v živote som nebola ďaleko od rodičov, som odišla do New Yorku, a že som to tam prežila. Prvé dva týždne moje spoluhráčky chodili za trénerkou a vraveli jej: „Ona je divná, ona nerozpráva.“ Bola som veľmi utiahnutá. Amerika mi určite pomohla v tom, že som komunikatívnejšia a sociálnejšia. Na to určite nezabudnem.

Manžel pochádza z Francúzska, je to aj tvoj najväčší fanúšik, ktorý s tebou cestuje takmer všade. Ako ste sa spoznali?

Spoznali sme sa, keď som hrala prvú sezónu vo francúzskom Quimperi. Stretli sme sa na diskotéke, druhý týždeň, čo som tam pôsobila. Dalo by sa povedať, že to bolo osudové stretnutie. Odvtedy sme sa nerozdelili. Je so mnou aj v USA.

Vo Francúzsku si hrala od roku 2017. Čím ťa krajina oslovila, že si tam zostala tak dlho?

Vždy som sa chcela dostať do francúzskej ligy, pretože je súťaživá, má celkom dobrú úroveň a vedela by som si v nej aj zahrať. Môžem povedať, že Francúzsko bolo pre mňa bol cieľ. Paradox je, že som začínala v najnižších pozíciách. Prvú sezónu v Quimperi sme boli na dvanástom mieste a v nasledujúcej sme vypadli do druhej ligy. Vtedy ma oslovili z Nancy, čo bolo družstvo zo stredu tabuľky. Každú sezónu som sa posúvala vyššie a vyššie, tak možno aj preto som zostala vo Francúzsku tak dlho. Posledný rok som vyhrala majstra a povedala som si, že som tu už dokázala všetko, čo som chcela. Aj veci mimo volejbalu, napríklad kultúra, mi sedia. Bola som vo viacerých mestách, každé malo niečo do seba. Bolo pre mňa zaujímavé spoznať každý región.

Bolo niečo, čo sa ti na Francúzsku nepáčilo?

To, že Francúzi nerozprávali po anglicky. Angličtinu ste mohli využiť iba v Paríži. Pamätám si, že keď som prišla do Quimperu, čo je v Bretónsku, nikto tam nerozprával po anglicky. Bolo to náročné, ale aspoň ma to donútilo naučiť sa po francúzsky. Musela som sa prispôsobiť, keď som chcela rozprávať s inými ľuďmi mimo volejbalového družstva.

Ktorá sezóna bola pre teba vo Francúzsku najcennejšia, ktorá najťažšia, a v ktorej si podľa teba najviac dozrela ako hráčka?

Najcennejšia bola pre mňa posledná, keď sme vyhrali titul s Parížom, a zároveň som bola kapitánka. Vo Francúzsku som vyhrala titul dvakrát, s Parížom aj s Volerom. S Volerom to bolo však z pozície tretej smečiarky, čiže som veľa nehrávala. Hráčka to prežíva inak, keď sa aj priamo podieľa na víťazstve, navyše ako kapitánka. Najťažší bol pre mňa druhý a tretí rok v Quimperi, keď klub vypadol do druhej ligy. Veľa sme prehrávali, bolo to náročné na psychiku, čo asi každý športovec pozná. Sezónu, v ktorej som najviac dozrela ako hráčka, som zažila vo Volere. Pre mňa bol zlom ísť z priemernejšieho družstva do lepšieho. Mala som možnosť hrať s hráčkami, ktoré už mali veľa skúseností. Čiže po dlhšom čase som sa stretla s hráčkami, od ktorých som sa mohla učiť. Predtým som bola v družstvách ja ten „ťahúň“, kde sa mladé učili odo mňa. Vo Volere boli hráčky, ktoré toho odohrali viac ako ja, napríklad Miša Mlejnková z českej reprezentácie. Vtedy som si naozaj uvedomila, ako vyzerá profesionálny volejbal, ako sa starať o telo alebo ako komunikovať s inými hráčkami.

Pamätám si ťa aj ako „univerzálku“ aj ako „smečiarku“. Ako došlo k tejto zmene? Kde vidíš svoju väčšiu silu?

Moja najväčšia sila bol vždy útok. V reprezentácii boli však dlhé roky problémy s univerzálkami, preto v reprezentácií som bola skôr na účku. Ale v klube som hrala na smeči. Nikdy som nebola veľký prihrávač. Ale vždy, keď nemal kto ísť, tak som šla. Nikdy mi to neprekážalo, ak viem pomôcť, je jedno, z akej pozície.

Vo viacerých tímoch si bola kapitánka, v mládežníckej reprezentácii, v Paríži, a aj v ženskej reprezentácií. Máš rada ako kapitánka družstvo „pod kontrolou“?

Bola som kapitánka v mládežníckych družstvách lenže potom dlho-dlho nič. Takže som si odvykla. A potom, keď sa stal trénerom Michal Mašek, spýtal sa ma, či by som zvládla byť kapitánka. Najprv ma zamrazilo, keďže som zabudla s čím všetkým táto rola súvisí. Takže som si prvý rok zvykala, ale nevidím veľký rozdiel v tom, či som alebo nie som kapitán. V družstve sme si všetci rovní. Kapitán je spojka medzi trénerom a družstvom. Keď bol problém, šiel cezo mňa. Nikdy ma to nezaťažovalo.

V ženskom kolektíve je prirodzené, že občas dochádza k nezhodám a konfliktom. Ako to riešiš?

Asi som vždy mala šťastie na družstvo, kde žiadny takýto problém nebol a nič som nemusela riešiť. Za niekoľko rokov, čo som bola kapitánka, si nespomeniem ani na jednu takú situáciu, kde by som musela posadiť dve dievčatá oproti sebe, aby si to vyrozprávali. Raz som musela spoluhráčke povedať, že smrdí. Nedá sa za tebou behať, vyper si oblečenie (smiech). To bola jediná taká situácia, inak som mala šťastie na dobré kolektívy.

Na St. John´s University si študovala biznis a manažment. Plánuješ sa tomuto odboru venovať aj po ukončení kariéry?

Neviem, mám obdobie, keď sa snažím rozmýšľať, čo po volejbale. Potom zistím, že aj tak nič nevyriešim. Nechávam to plynúť. Biznis a manažment som študovala, pretože som nemala odbor, ktorý by ma bavil, takže som chcela študovať niečo s všeobecným zameraním. Dúfala som, že ma ten odbor navedie k niečomu, čo by ma bavilo. Do USA som išla najmä preto, aby som niečo vyštudovala. Možno v budúcnosti, keď sa v niečom budem chcieť rozvíjať, tak doštudujem, ale momentálne neviem.

V jednom rozhovore si sa vyjadrila, že kariéru by si rada ukončila vo Francúzsku. Ako si sa teda dostala do Houstonu?

Ukončiť kariéru vo Francúzsku je stále možné. Mala som pocit, že som vo Francúzsku dosiahla všetko. Napriek tomu, že mám tridsaťjeden rokov, cítim, že by som vedela odohrať jednu-dve sezóny. A počas nich chcem zažiť čo najviac. Ťahalo ma to do Ameriky, lebo je tu nová liga, viem ako Američania pracujú. Do športu dávajú veľa peňazí a najmä, športovcom sa venujú. Keď som po vysokej škole odchádzala z Ameriky, povedala som si, že sa asi nevrátim. Ale teraz prišla zaujímavá ponuka. Zahrať si v prvej americkej profesionálnej lige ako jediná Slovenka je niečo naozaj výnimočné.

Ako vyberali hráčky do americkej League One Volleyball?

Majú manažérov, ktorí hľadajú hráčky. Neviem na základe čoho ich oslovovali. Možno zohralo rolu aj to, že som študovala na univerzite v USA. Na Instagram mi napísala jedna z manažérok, či by som mala záujem prísť hrať do novovzniknutej ligy. Najskôr som to iba posunula mojej manažérke, že podľa ponuky sa neskôr rozhodnem. Bola to pre mňa veľká neznáma, do poslednej chvíle sme nevedeli, čo máme čakať. Aj keď sa vyskytnú nejaké chyby, lebo všetko je nové, vždy sa nám snažia vyhovieť.

V tíme máš americké reprezentantky, univerzálku Jordan Thompsonovú a nahrávačku Michu Hancockovú. Aké to je trénovať aj s hráčkami takéhoto kalibru, ktoré majú skúsenosť s olympiádou?

Myslím si, že je to vrchol mojej kariéry, s lepšími už nemôžem ani trénovať. Veľmi si to vážim, ale na konci dňa sú to obyčajné dievčatá z mäsa a kostí. Sú veľmi milé, vôbec nie sú namyslené a dá sa s nimi dobre porozprávať. Možno na prvý pohľad je to niečo wow, ale po týždni už neriešiš, či to je Thompson alebo Hancock, je ti to úplne jedno, sú to tvoje spoluhráčky.

Tvoj tréner v Houstone bude Talian Massimo Barbolini, ktorý minulú sezónu trénoval Scandicci. Čo očakávaš od spolupráce s ním?

Je to tréner s toľkými skúsenosťami, že mi ich môže vysypať z vreca. Už sme tu staršie hráčky, nás už treba len dobre manažovať. Na technike nám toho veľa nezmení. Už len zosúladiť systémy, aby fungovala medzi nami chémia. A to do neho aj očakávam, že nás dá do dobrej formy a nálady. A že tie zápasy odohráme ako tím a nie ako individuality.

Slovenská reprezentácia sa na budúci rok premiérovo predstaví na MS v Thajsku. Máš tip na súperov, ktorých by si si priala v skupine, a naopak, ktorým tímom by si sa rada vyhla?

Je mi to jedno. Mohla by som povedať, že chcem tie najslabšie tímy, nech sa dostaneme čo najďalej. Tiež mám rada hrať proti silným súperom, pretože s takými sa nestretáme vôbec často. Každá krajina hrá takú súťaž, na ktorú má. Takže my sa nestretávame so Srbkami alebo Taliankami často. Pre mňa ako hráčku sú zaujímavejšie zápasy proti silným alebo exotickým krajinám. Je to väčší zážitok, ako si zahrať proti družstvám, proti ktorým hráme každý rok ako Slovinsko alebo Maďarsko. Nech nám dajú tých najsilnejších a my budeme hrať to, čo dokážeme. Pre mňa to bude zážitok.

V reprezentácií si od roku 2016. Ako sa podľa teba posunula za uplynulých osem rokov?

Prešlo ňou viacero trénerov, aj hráčky sa pomenili. Stabilita tam je posledných päť až šesť rokov. Federácia dala do toho veľa peňazí a investovala do dobrých trénerov, čiže kvalitu si držíme. Jediné čo ma mrzí, že z mladších generácii neprišlo do tímu dostatočne veľa dievčat, ktoré by mohli pokračovať. Ale verím, že ešte prídu aby Slovensko bolo na majstrovstvách Európy každé dva roky. Za posledných osem rokov sme podľa mňa odviedli celkom dobrú robotu. Kvalifikovali sme sa na každé majstrovstvá Európy. S mojou reprezentačnou kariérou som spokojná.

V čom je podľa teba slovenský tím výnimočný, myslíš, že má niečo, čo iné tímy nie?

Vždy sme boli súdržné, to si pamätám už od mládeže. Mali sme dar, že sme držali spolu. Možno individuálne nie sme najlepšie hráčky na svete, ale ako tím sme vždy dokázali dosiahnuť výsledky, pretože sme si vedeli pomôcť navzájom, či už bola hráčka v základnej šestke alebo z lavičky. Nikdy sme si podľa mňa nezávideli, vždy sme to brali tak, že každá má svoje miesto.

Kde má podľa teba reprezentácia ešte najväčšie rezervy a potrebuje sa zlepšiť?

Vo výchove mladých hráčok, aby mala stabilný príjem nových generácií. Volejbalová federácia spravila v ženskej reprezentácii veľký pokrok, čo sa týka podmienok. Uvedomila si, že kde chce výsledky, tak do toho musí investovať peniaze a musia sa zlepšiť podmienky pre hráčky. Takže jediné, čo chýba, je výchova mladých hráčok. A možno v niektorých momentoch zmeniť slovenskú mentalitu, keď sa radi schováme ako slimák do ulity, akonáhle nás pritlačí nejaký súper.

Aké máš pred šampionátom očakávania a s akým výsledkom by si bola spokojná?

Musíme to vziať postupne. Veľa závisí od žrebu. Ak postúpime zo skupiny, už to bude pekný úspech a môžeme byť so sebou spokojné.

Karin Palgutová

Narodená 12. 2.1993 v Bratislave

Kariéra: Strabag VC FTVS UK Bratislava 2009 - 2012 (titul v roku 2012), St. John´s University USA 2012 - 2016, Volley Lugano Švajčiarsko 2016/2017, Quimper Volley Francúzsko 2017 - 2019, Vandœuvre Nancy Volley-Ball 2019 - 2021, Vollero Le Cannet 2021/2022 (titul), Levallois paris saint cloud 2022 - 2024 (titul 2024), LOVB Houston 2024/2025.

Kapitánka slovenskej reprezentácie.

Dvojnásobná volejbalistka roka (2022, 2023).

Otec Miroslav je volejbalový tréner, brat Filip hrá volejbal v Chorvátsku.

Autorka je volejbalistka tímu VKP FTVŠ Bratislava a študentka žurnalistiky. So Sportnetom spolupracuje od marca 2024