V súčasnosti sa často v súvislosti s herným výkonom v športových hrách hovorí o agilite. Jej ponímanie prešlo podstatnou zmenou, ale nie je jednotné ani v súčasnosti. Neexistuje jednotne prijatá definícia. Pôvodne sa agilita definovala ako schopnosť rýchlo a presne zmeniť rýchlosť a smer pohybu tela, resp. schopnosť dynamicky zmeniť rýchlosť a spôsob pohybu tela. Definície obsahovali výrazy ako zmena smeru, zrýchlenie a spomalenie pohybu.
Postupne sa začala definovať ako schopnosť rýchlo a presne zmeniť rýchlosť a smer pohybu tela v závislosti od vysoko špecifického podnetu (Young a Farrow 2006). Začalo sa teda rozlišovať medzi reaktívnou agilitou spojenou s percepčnou a kognitívnou zložkou (s vnímaním, analýzou situácie a rozhodnutím sa o činnosti) a rýchlosťou zmeny smeru pohybu tela bez percepčnej a kognitívnej zložky. Na rozdiel od rýchlosti zmeny smeru pohybu tela, ktorý je vopred daný napr. testom, je v prípade reaktívnej agility potrebná nielen analýza situácie ale aj anticipácia, t.j. jej predvídanie a predvídanie jej vývoja. Napr. v športových hrách s kontaktom medzi súpermi, keď sa chce útočiaci hráč dostať do výhodnej pozície, zámerne spomalí, zmení smer pohybu a následne ho zrýchli, aby oklamal súpera (predvída jeho reakciu a vývoj situácie) (Young et al. 2015).
V posledných modeloch agility sa poukazuje aj na význam kondičnej zložky a v štruktúre agility sa uvádzajú faktory kognitívne, kondičné a technické. Do kognitívnych faktorov sa zahŕňajú faktory vnímania, predvídania, pamäti a rozhodovania sa, do kondičných predovšetkým bežecká rýchlosť a sila svalstva dolných končatín. Technické faktory sa týkajú techniky pohybu a zahŕňajú napr. spôsob pokladania chodidiel, prispôsobenie krokovej frekvencie pri zrýchlení alebo spomalení, naklonenie tela a pod. (Young et al. 2015; Zemková a Hamar 2015; Hojka et al. 2016).
